Založ si blog

E8. 3- Zníženie emisií CO2 efektívnejšie a lacnejšie? Išlo by to. Časť 3.

 

I.

Prečo v súčasnosti ľudia nešetria? Prečo im na tom tak málo záleží, ak vôbec? Prečo im až tak nezáleží na šetrení energií či na šetrení surovín, teda prečo im nezáleží na menšej spotrebe?

Veď tak pri výrobe elektrickej či aj tepelnej energie, ktoré spotrebuvávame nielen na svietenie či vykurovanie, ale aj pri výrobe množstva výrobkov, či pri ťažbe alebo spracuvávaní surovín na hotový výrobok, pri výrobe všetkých výrobkov, ktoré tak s radosťou kupujeme, napriek tomu, že to v takom množstve ani nepotrebujeme, vzniká obrovské množstvo emisií oxidu uhličitého.

Presne tých istých emisií CO2, ktorým pripisujeme hlavný podiel na otepľovaní a ktoré chceme za cenu horibilných nákladov čo najviac zredukovať.

 

 

Tento príspevok je priamym pokračovaním príspevkov „E8.1- Zníženie emisií CO2 efektívnejšie a lacnejšie? Išlo by to. Časť 1.“ [1] a  „E8.2- Zníženie emisií CO2 efektívnejšie a lacnejšie? Išlo by to. Časť 2.“ [2], príspevkov zaoberajúcich sa otázkou, či ten súčasný, Úniou tak tvrdošijne, a skôr direktívne  než hodnovernými dôkazmi presadzovaný spôsob boja proti otepľovaniu, teda spôsob boja proti stále intenzívnejším a s čoraz väčšou frekvenciou vyskytujúcim sa prírodným pohromám, spôsob spočívajúci v znižovaní emisií oxidu uhličitého, je, naozaj, tým skutočne dobrým spôsobom, tým najefektívnejším zo všetkých tých, ktoré máme k dispozícii.

Či je tým spôsobom, ktorý by tú príčinu tých pohrôm odstránil.

 

 

A čo tak, keby sme šetrili, keby sme sa zaobišli s menším sortimentom výrobkov, keby sme napr. nevyhadzovali pätnásťročnú kuchynskú linku či nábytok v obývačke alebo v spálni, desaťročný luster, košeľu, nohavice či topánky, len preto, pretože sú už nemódne?

Nie nefunkčné či opotrebované, ale len preto, že teraz je predsa už iná doba, teda aj iná móda.

A tie, čo máme a čo chceme vyhodiť, tak predsa, tie sú predstaviteľom tej starej doby, toho času čo už bol, čo už uplynul, čo sa už nevráti, tej doby už skončenej, odídenej do zabudnutia, odídenej navždy.

 

Veď všetky tie veci, ktoré chceme vyhodiť, sú, síce, plne funkčné, o tom niet pochýb, no, ale ten ich design, no tak … čo by na to povedali susedia, rodinní priatelia či všetci tí, ktorí nás občas navštevujú?

Veď by si iste pomysleli, že musíme byť, fakt, nejakí chudáci a musí to byť s nami iste zlé, keď nemáme na to nové, na to módne, keď nevieme držať krok s dobou, krok s módou, keď nevieme byť už tými „IN“.

 

 

„Veď my – prostredníctvom množstva reklám – nabádame občana ku kúpe vecí, ktoré by mnohokrát nepotreboval a kúpy v takom množstve, ktoré veľakrát v značnej miere presahujú jeho potreby.

Tá cesta spotreby, ktorú občanovi vnucujeme aj za pomoci reklám, je cestou devastovania nášho životného prostredia, je cestou vykrádania  surovín, ktoré by boli k úžitku aj budúcich generácií.

 

 

No, a súčasná situácia s rastúcou infláciou – keď tie peniaze, ktoré máte, stratia v priebehu roku desať či aj viac percent svojej hodnoty – jednoznačne nahráva tomu, že ľudia nemajú záujem šetriť.

A prečo by aj mali mať?

Veď ak aj šetria, ak si niekde, do nejakej banky, odkladajú peniaze, ak si ich odkladajú na horšie časy či na dôchodok, ak si ich odkladajú na dobu, keď už nebudú mať taký príjem ako teraz, keď pracujú, ak si na svoj sporiaci účet niečo každý mesiac doložia, tak, vlastne,  … vlastne, sú za to trestaní.

 

Trestaní tým, že ich peniaze vplyvom inflácie znižujú svoju hodnotu, doslova zo dňa na deň klesá ich kúpna sila.

Tak, potom, aký záujem majú mať teda občania na šetrení?

No, evidentne, žiadny.

 

 

Inflácia premieňa užitočný mechanizmus sporenia – teda mechanizmus odkladania si peňazí na účet v banke a ich následného zhodnotenia – na nástroj rýchleho znehodnotenia finančných úspor obyvateľstva.

Tým rýchlejšieho znehodnotenia, čím je inflácia väčšia.

 

Politika „rozumnej“ dvoj či trojpercentnej inflácie bola dobrá vtedy, keď sme potrebovali pomôcť ekonomike zvýšenou spotrebou, a nezáležalo nám až tak na ochrane životného prostredia, nezáležalo nám až tak na dostupných surovinách a na energiách.

Ale tie časy keď nám obklopujúce prostredie bolo ukradnuté, tak tie sa už skončili, a súčasnosť je charakterizovaná ekologizáciou ekonomík, ekologizáciou životného prostredia.

Na ochrane životného prostredia, na jeho návrat k pôvodným parametrom nastaveným našou planétou pri zrode ľudstva, nám čoraz viac záleží.

Je to nevyhnutné pre našu ďaľšiu existenciu, pre život našich potomkov.

 

Vynakladaním obrovských nákladov sa snažíme znížiť emisie oxidu uhličitého, ktoré sú považované za hlavnú príčinu rastúceho otepľovania prinášajúceho ľudstvu nesmierne škody.

Avšak, tie emisie oxidu uhličitého, tak to nie je, predsa, nič iné, len dôsledok tej našej spotreby.

Čím je spotreba väčšia, tým väčšie je aj množstvo tých vylučovaných emisií.

 

Množstvo tých emisií verne kopíruje našu spotrebu.

Čiže, čím viac znížime spotrebu, tým viac znížime aj množstvo emisií oxidu uhličitého.

A neznížime len emisie CO2, ale aj emisie iných škodlivých exhalátov, znížime spotrebu čoraz viac potrebných  surovín a tiež aj čoraz viac nedostatkových energií.

 

 

Ten, kto v súčasnosti, pri vysokej inflácii, šetrí tým spôsobom, že odkladá svoje peniaze na účet do banky, ten robí tú najnepochopiteľnejšiu či najnemúdrejšiu vec, akú môže pre svoje dobro urobiť.

Ten vlastne zmenšuje svoj majetok predstavovaný, práve, týmito peniazmi na účte.

Čím dlhšie drží tie peniaze na účte, tým viac zmenšuje ich kúpnu silu.

 

Ten, kto si kúpi za svoje peniaze nejaké výrobky, nejaký tovar, tak ten vyhráva proti tomu, ktorý si tie isté výrobky, ten istý tovar, kúpi až o rok.

Pretože, „vďaka“ inflácii, vďaka zvýšeniu cien, si ich po uplynutí toho roku kúpi za tie isté peniaze menej.

Ak je inflácia pätnásť percent, no tak si človek po uplynutí roku kúpi za svoje peniaze o pätnásť  percent menej výrobkov ako v prípade, ak by si ich kúpil na začiatku roku. Pretože tie produkty, tie výrobky, budú po uplynutí toho roku v priemere o pätnásť percent drahšie.

 

Čiže ten, čo si miesto kúpy nejakého výrobku radšej odloží peniaze na účet do banky, tak ten je trestaný tým spôsobom, že jeho peniaze strácajú vplyvom inflácie svoju hodnotu, strácajú svoju kúpnu silu.

Teda, štát, vlastne, trestá tých ľudí, ktorí nechcú svoje peniaze míňať na kúpu rôznych výrobkov a služieb, ktorí si ich miesto toho míňania odložia do banky.

Trestáme, paradoxne, tých, ktorí tým, že sa vzdajú kúpy rôznych výrobkov, tak týmto spôsobom, vlastne, šetria vzácne suroviny, ktoré budú potrebovať aj naše deti či tie ďaľšie generácie, naši potomkovia, šetria energie, šetria naše životné prostredie, prírodu, našu planétu.

Trestáme tých, ktorí chcú dobro pre iných, ktorí chcú pomôcť nám všetkým.

 

Tak, majú, vlastne, ľudia, nejakú motiváciu k tomu, aby šetrili?

No, z toho čo bolo uvedené, vyplýva, že absolútne žiadnu. Ten, komu by vydržala stará práčka ešte rok, tak si už radšej teraz kúpi novú, pretože za rok, pri napr. dvadsaťpercentnej inflácii, bude o dvadsať percent drahšia.

Inflácia sa zohľadní do jej ceny, cena práčky za ten rok o tých dvadsať percent stúpne, ale to množstvo peňazí na vašom účte zostane rovnaké, nezväčší sa o tých inflačných dvadsať percent, maximálne sa k tej sume na účte pripíšu dve či tri percentá úrokov.

 

 

 

II.

A, dalo by sa tomu nejako predísť, teda predísť dôsledku tej inflácie, čiže predísť tomu, aby tie peniaze uložené v banke stratili počas roka svoju pôvodnú hodnotu?

Aby, práveže, tú svoju pôvodnú hodnotu nestratili? Aby ju, naopak, o niečo zväčšili.

Išlo by dosiahnuť, aby ľudia držali peniaze v banke čo najdlhšie a v čo najväčšom množstve, pretože by sa im to vyplatilo? Pretože by na tom nestratili, ale, práveže by na tom zarobili. Pretože, tie ich peniaze na účte by sa im zhodnotili.

 

Veď pre štát by to držanie peňazí na účtoch, to sporenie, bolo len dobré. To najlepšie, čo si môže každý štát priať.

Predsa, to by mu umožnilo mať pod lepšou kontrolou peniaze občanov.

Veď to je snom každého štátu, po tom stále túži každá vláda, ako po vynikajúcom prostriedku na ovládanie más, na kontrolu ľudí, aby mohli kontrolovať každé euro, aby všetky peniaze ľudí boli na účtoch v bankách, aby sa vedelo o každom pohybe peňazí, aby tých čiernych, tých neevidovaných peňazí držaných v hotovosti a podporujúcich daňové úniky, tak, aby tých bolo čo najmenej.

 

No, a takým prostriedkom na dosiahnutie tohto stavu, čiže na to, aby ľudia tie svoje peniaze v bankách s radosťou držali, a aj ich tam neustále s ešte väčšou radosťou dopĺňali, aby šetrili, je potrebné ľudí k tomu vhodným spôsobom motivovať.

A v čom, teda, spočíva  ten vhodný spôsob motivácie?

Ako ľudí k tomu, k tomu odkladaniu peňazí do banky, motivovať, ako ich na to nahovoriť?

 

 

 

Existuje jedna vec, jedna metóda, ktorej zavedenie by znižovaniu emisií oxidu uhličitého pomohlo oveľa viac než v súčasnosti nám všetkým zhora diktovaný  kontroverzný proces direktívneho znižovania emisií CO2, ktorý, bohužiaľ, s veľkou pravdepodobnosťou, nie je ničím iným len výstrelom do prázdna s nulovým efektom, ktorý vôbec nezaručuje spomalenie otepľovania, a ktorého výsledky uvidíme minimálne až za šesťdesiat, či skôr až za viac než šesťdesiat rokov [3], alebo –  čo je tiež celkom reálne, čo je, zrejme, oveľa pravdepodobnejšie – ktorého pozitívne výsledky v podobe spomalenia otepľovania neuvidíme nikdy.

 

A tou vecou, tým prostriedkom, ktorý by nielenže pomohol znižovaniu emisií oxidu uhličitého, ale ktorý by pomohol oveľa viac nášmu životnému prostrediu, prírode, celej planéte, by  bolo zavedenie niečoho, čo už, predsa, stovky či, dokonca, tisíce rokov účinne funguje v praxi a čo dáva zmysel ľudskému snaženiu, čo ľudí bezkonkurenčne motivuje a poháňa dopredu.

Tou vecou, ktorá by pomohla všetkým, teda prírode, životnému prostrediu, faune, flóre, celej planéte a hlavne nám, ľuďom, by bolo obnovenie jednej z hlavných, ak nie hlavnej funkcie bánk.

A tou je, predsa – okrem úschovy a spravovania peňazí občanov – aj ich primerané zhodnotenie.

 

Veď banka bola vždy ľuďmi chápaná ako finančná inštitúcia, ktorá vložené peniaze zhodnotí.

Občan je za svoje peniaze vložené do banky odmenený prostredníctvom úrokov, je odmenený za to, že svoje peniaze požičal banke, ktorá ich, zasa, použije tak, že ich investuje, teda požičia za poplatok tomu, kto ich potrebuje.

 

Takto to fungovalo stovky rokov. Ľudia si svoje úspory odkladali do banky a tá im vždy po určitom čase, obyčajne po roku, pripísala úroky.

A týmto – pripísaním úrokov – banka sumu, ktorú ľudia vložili do banky, zvýšila a aj zhodnotila.

 

A ľudia vedeli, že čím viac tých peňazí do banky vložia, a na čím dlhšiu dobu ich tam vložia, tak tým viac sa im ich peniaze zhodnotia, teda tým viac sa navýši hodnota peňazí, ktoré vložili do banky, tým viac sa ich peniaze zmnožia.

Ľudia radi sporili, pretože boli k tomu pozitívne motivovaní práve tou vedomosťou, že tie peniaze sa im v banke zhodnocujú, teda im prinášajú zisk, pretože vedeli, že sa tak chránia do budúcnosti na prípad neočakávaných výdajov, na prípad zhoršenia svojej finančnej situácie, zdravotného stavu či na prípad pomoci svojim deťom, príbuzným, resp. využitia týchto peňazí na iný účel.

 

Lenže, čo sa deje v súčasnosti?

Ak si vložíte do banky nejaké peniaze, no tak vám banka pripíše po roku úroky vo výške dva, tri, a možno aj viac percent, no, ale čo z toho, keď inflácia ktorá má omnoho vyššiu percentuálnu hodnotu než je percentuálna výška úrokovej miery, vám vaše peniaze na účte nie zhodnotí, ale, naopak, vám vaše peniaze na účte znehodnotí, zmenší vám ich reálnu hodnotu, ich kúpnu silu.

To znamená, že ak vložíte do banky určitú sumu, tak po roku vám síce pripíšu ten, napr. dvojpercentný úrok, teda vaša suma peňazí vložená do banky sa zväčší o dve percentá, no, ale čo z toho, keď inflácia vo výške päť percent spôsobí, že vy, v podstate, stratíte zo svojej pôvodnej sumy na účte: 5-2= 3 percentá, čiže po roku je kúpna sila vašich peňazí vložených do banky o tri percentá nižšia oproti kúpnej sile peňazí, ktoré ste vložili do banky pred rokom.

 

 

Tak potom aký záujem môžu mať ľudia na držaní peňazí na účte v banke, keď ich peniaze sa tým „betónovaním“ na účte, tou infláciou, ktorá je vyššia než úroková miera, vlastne, každý rok znehodnocujú, teda strácajú určitú časť svojej hodnoty, svojej kúpnej sily?

To znamená, že po desiatich rokoch stratia vaše peniaze uložené v banke pri vyššie v texte uvedených parametroch – teda pri inflácii 5 percent a úrokovej miere 2 percentá – takmer štvrtinu zo svojej pôvodnej hodnoty (presne 24 percent).

A z pôvodnej hodnoty peňazí vložených do banky pred desiatimi rokmi vám ostanú len tri štvrtiny.

 

Čiže takáto situácia s infláciou, ktorá je vyššia než úroková miera, spôsobí, že ľudia nemajú  záujem odkladať peniaze, teda šetriť, a radšej čím skôr za tieto peniaze niečo kúpia, niečo, čoho hodnota nepodlieha inflácii, niečo čoho hodnota tú infláciu pružne zohľadňuje.

Čím dlhšie držia ľudia svoje peniaze na účte, čím viac otáľajú s kúpou niečoho, s investíciou do niečoho, čoho hodnota s časom neklesá, čoho hodnota časom skôr stúpa – kúpa nehnuteľnosti, pozemku či investícia do inej veci, napr. zlata, ktorých hodnota minimálne verne kopíruje infláciu, čím zachováva svoju reálnu cenu – tým viac prerobia.

 

 

Keby sme mali tých surovín na Zemi do aleluja, keby sme ich mali nekonečné množstvo, keby neexistovalo nejakým zázračným spôsobom znečisťovanie a zaťažovanie životného prostredia následkom našej vysokej spotreby, keby tá naša spotreba nedrancovala našu prírodu, keby nespôsobovala nadmerné míňanie surovín určených aj pre našich potomkov a každá emisia škodlivých exhalátov by sa ihneď po svojom vzniku nejakým záhadným spôsobom samovoľne zneutralizovala, no, tak, čert to ber, nech je tá spotreba nekonečne veľká, nech je tých exhalátov hocikoľko, a nech tie naše ekonomiky následkom takejto veľkej spotreby donekonečna prekvitajú.

Bohužiaľ, keby.

Situácia je však iná. Značne smutnejšia, či skôr oveľa tragickejšia.

 

 

A ekonomika súčasnej spoločnosti je predsa založená na spotrebe. Čím  viac minieš, tým ťa má tvoj rodný štát radšej, tým viac ťa miluje.

Pretože kupuješ, kupuješ, každý deň niečo kupuješ a prinášaš štátnemu rozpočtu tak žiadúce dane. Prinášaš daň z pridanej hodnoty, spotrebnú daň, prinášaš dane bez ktorých nie je štátny rozpočet schopný existovať.

Čím viac kupuješ, tým viac ho napĺňaš.

 

Síce kúpou rozličných výrobkou, svojou zvýšenou spotrebou, spotrebúvaš energie a suroviny,  ničíš životné prostredie, a pomáhaš tým produkcii tak v súčasnosti nenávidených emisií CO2, ale napĺňaš štátny rozpočet.

Zatiaľ má ekonomika, jednoznačne, prednosť pred ekológiou, pred ochranou životného prostredia, zatiaľ zavierame oči pred ekologickými škodami, ktoré spôsobujeme.

 

Bohužiaľ, cieľom každej ekonomiky, každého štátu, je – možno povedať, že pre existenciu našej planéty zničujúca a chorá myšlienka – aby občania čo najviac míňali, kupovali, a aby tak odvádzali čo najviac dane z pridanej hodnoty a spotrebnej dane za kúpené výrobky a služby, daní tak potrebných pre každý štátny rozpočet.

Pre štát je predsa výhodné, aby občania míňali zo svojich peňazí na účtoch čo najviac, aby dvíhali spotrebu, a tým zabezpečili výrobu nových a nových výrobkov, čiže aj prácu pre množstvo občanov.

A tí sú zasa zdrojom tých, zatiaľ nenahraditeľných, pre štát túžobne očakávaných daní.

A kruh sa uzatvára.

 

Naše ekonomiky fungujú na tomto princípe a zatiaľ nepoznáme nejaký iný, šetrnejší k nášmu životnému prostrediu,  … k našej planéte.

Ale či poznáme alebo nepoznáme, fakt je jeden. Ideme zhubným smerom.

Zhubným ohľadom produkcie nielen emisií oxidu uhličitého spôsobujúceho rast otepľovania, ale aj emisií iných škodlivých exhalátov, zhubným ohľadom znečisťovania podzemných vôd, vôd morí a oceánov, poškodzovania pôd, ničenia fauny i flóry, ničenia životného prostredia, celej prírody, nadmerného míňania surovín, zhubným pre celú planétu, pre nás všetkých.

 

Ale, predsa, takto nemôžeme fungovať ďalej, toto nemôže mať dobrý koniec, rast ekonomík nemôže byť predsa podmienený zvyšujúcou sa spotrebou. Zvyšujúcim sa míňaním.

Pretože čoraz viac sa blíži okamih, kedy nebudeme mať čo míňať.

Dôjdeme, totiž, do stavu, že už bude všetko minuté.

 

Naša spotreba, spotreba ľudstva, je príliš veľká.

A pritom tá jeho obrovská väčšina, tak tá väčšina ľudstva, spotrebuje omnoho menej, než tá jeho malá maličká menšina.

Je to tak správne? Má to tak byť?“ (viď príspevok „E4- Podporou spotreby k teplejším zajtrajškom“ [4])

 

 

Áno, treba tiež povedať aj to menej príťažlivé, že šetrením, teda nižšou spotrebou by došlo nielen k zníženiu zaťaženia nášho životného prostredia, k šetreniu surovín a energií, ale, bohužiaľ, došlo by aj k zníženiu výkonu motora poháňajúceho každú ekonomiku, ktorým je práve spotreba.

Došlo by k zníženiu príjmov štátneho rozpočtu, príjmov generovaných spotrebou.

K zníženiu takých príjmov ako daň z pridanej hodnoty, spotrebná daň či daň zo zisku výrobcov.

 

Bohužiaľ, všetko má svoju cenu. Aj záchrana klímy, životného prostredia, našej planéty, záchrana nás, ľudí.

Ak chceme niečo získať, musíme aj niečo obetovať.

 

Musíme sa rozhodnúť, či chceme budovať naše ekonomiky na niečom, v konečnom dôsledku zhubnom pre nás všetkých, čo síce zabezpečuje ich rast, ale čo zároveň ničí naše životné prostredie, čo zabíja flóru, faunu, čo škodí ovzdušiu, vodám, pôde, čo neefektívne, nadmernou spotrebou, míňa obmedzené zásoby surovín na Zemi a tiež aj energie, alebo začneme ísť novým smerom, smerom, ktorý nám s oveľa väčšou pravdepodobnosťou zaručí prežitie a napredovanie, než ten súčasný, ktorým ideme teraz a ktorý nás čoraz rýchlejšie vedie do záhuby.

Teda, buď rast ekonomík prostredníctvom neutíchajúcej a do záhuby vedúcej nadmernej spotreby, na úkor životného prostredia, na úkor prírody, planéty, nás ľudí, na úkor našej budúcnosti, alebo pribrzdenie spotreby a hľadanie náhradného ekologickejšieho zdroja príjmov pre naše ekonomiky.

 

Ide o to, že čím ďalej, tým máme tých surovín na Zemi menej, tým je tých vylučovaných škodlivých exhalátov viac, tým je viac toho znečisťovania životného prostredia, zhoršovania kvality vôd či už povrchových, podzemných, tých v moriach alebo v oceánoch, znehodnocovania pôd, a všetko to spôsobuje, že podmienky pre život človeka, pre existenciu fauny a flóry sa dramaticky zhoršujú, hynie flóra i fauna, hynú živočíchy tak suchozemské ako aj vodné – v riekach, oceánoch a moriach – hynie čoraz viac organizmov rastlinných i živočíšnych, hynie celá príroda vrátane človeka, pomaly všetko vymiera.

Ale veď, toto, predsa, nechceme.

 

 

 

 

III.

A čo keby sme túto devastáciu životného prostredia spôsobenú, práve, našou nadmernou spotrebou riešili práve využitím  pozitívneho účinku toho, čo už bolo dávno vymyslené pred mnohými stovkami či tisíckami rokov.

Čo pozná, snáď, každý z nás, čo práve pomáhalo našej prírode a nášmu životnému prostrediu –  a od čoho sa v súčasnej, jednými zbožňovanej a druhými preklínanej dobe globalizácie, v snahe dosiahnutia maximálnych ziskov, čoraz viac upúšťa – teda, čo keby sme ochranu nášho životného prostredia, zníženie spotreby surovín a šetrenie energiami riešili prostredníctvom zázračného účinku procesu sporenia.

Prostredníctvom zmysluplného odkladania našich peňazí na účet, prostredníctvom pozitívneho zhodnocovania našich peňazí uložených na účte.

 

Avšak prostredníctvom takého sporenia, takých úrokov, ktoré by zabezpečili, že človek bude mať plynúcim časom na svojom konte väčšiu sumu než tam mal na začiatku svojho vkladu, teda vtedy, keď tie peniaze na účet vložil.

Samozrejme, väčšiu v tom zmysle, že tá nová väčšia suma na konte by po uplynutí určitého času nemala len väčšiu číselnú hodnotu, ale aj napriek inflácii by kúpna sila tých peňazí na účte s časom primerane rástla, reálna hodnota tých peňazí na účte by sa s časom zväčšovala, tie peniaze by sa rozumne zhodnocovali, teda daná osoba by bola na tom zisková.

 

No, a z toho vyššie uvedeného, vlastne, vyplýva aj celý „primitívny“ recept na znižovanie emisií oxidu uhličitého, na ochranu životného prostredia.

A, nielen na znižovanie emisií oxidu uhličitého, ale aj na znižovanie emisií iných škodlivých látok, emisií rôznych exhalátov v podobe škodlivých plynov či drobných tuhých znečisťujúcich látok v ovzduší, napr. oxidov dusíka, síry, sadzí, popolčekov, recept na dosiahnutie väčšej čistoty povrchových a podzemných vôd, vôd riek, morí a oceánov, recept vedúci k menšiemu poškodzovaniu pôd či zníženiu spotreby surovín všetkého druhu, k šetreniu lesov, teda recept vedúci k pomoci celej prírode, všetkým jej častiam, flóre i faune, pomoci celému životnému prostrediu.

 

Recept, ktorý už všetci oddávna, predsa, veľmi dobre poznáme, recept, ktorý sa už stáročia pred nami využíval, a ktorý je tým, snáď, najdôležitejším motivátorom či iniciátorom zníženia spotreby, teda zníženia spotreby surovín, energií, zníženia emisií rôznych škodlivých látok, či čistenia vôd.

Nie je to nič nové, niečo čo nebolo doteraz uplatňované, nie je to žiadna novinka, je to len oprášenie či znovunastolenie spôsobu, ktorý každý dokonale pozná, o ktorom každý vie, že tento recept zaručene znižuje spotrebu.

 

Recept, ktorého podstata spočíva v tom, že tí, ktorí majú infláciu v svojich rukách, teda štát či skupina krajín, musia udržiavať výšku inflácie pod úrovňou úrokovej miery.

Musia dbať o to, aby výška inflácie neprekročila úrokovú mieru a snažiť sa, aby rozdiel medzi úrokovou mierou, ktorou sa úročia vklady v bankách a infláciou bol čo najväčší.

Ale dbať nie takým, v súčasnosti populárne nezodpovedným spôsobom, že masovým tlačením nových peňazí – v snahe rozprúdiť ekonomiku a zvýšiť zisky štátu, v snahe rozprúdiť podnikanie a podporiť čojaviemčoešte – túto infláciu, toto znehodnocovanie peňazí podporovať.

 

Bohužiaľ, ono to tak býva, cesta tlačenia ďaľších a ďaľších nekrytých peňazí je vždy len jednosmerná, vedie stále do toho istého bodu, do toho tak dobre známeho a nepríjemného stavu každej ekonomiky.

Pokiaľ sa peniaze dňom nocou tlačia a nie sú kryté tovarom a službami, tak dlaždia nádhernú cestu vzrastajúcej a zhubnej inflácii ničiacej úspory ľudí.

 

 

 

Náklady, ktoré plánujeme vynaložiť na kontroverzné znižovanie emisií CO2 podľa nám všetkým zhora nadiktovaného a už aj rozbehnutého spôsobu pôjdu do biliónov dolárov, zníženie týchto emisií nebude iste zadarmo.

Biliónové náklady sa, síce, vynaložia, to je isté, to je stopercentné, ale sa už vôbec nevie, či proces znižovania týchto emisií bude účinný, teda sa nevie, či to zníženie emisií oxidu uhličitého naozaj pomôže spomaliť otepľovanie, či to bude viesť, skutočne, k tomu cieľu, ktorým sa nevyhnutnosť realizácie finančne náročného procesu znižovania emisií oxidu uhličitého zdôvodňuje.

To, či to bude účinné, tak to sa síce predpokladá, ale len predpokladá, avšak, či aj dôjde k nejakému pozorovateľnému spomaleniu otepľovania, tak to nevedia ani tí najväčší stúpenci a obhajovatelia hypotézy o tom, že oxid uhličitý produkovaný ľudskou činnosťou je tou hlavnou príčinou otepľovania.

 

Len sa tak tvárime, resp. sa tvária tí, ktorí nám ten proces absolútne nedostatočne zdôvodneného znižovania CO2 vymysleli a nanútili, ktorí nám bez dostatočných argumentov do hláv natĺkajú, že to pomôže.

Bohužiaľ, to tak zdôrazňované: „znižovanie emisií oxidu uhličitého, zaručene, pomôže“ nie je nič iné len zbožný predpoklad, len hypotéza či tvrdenie, ktorého pravdivosť či nepravdivosť sa potvrdí až za mnoho desiatok rokov vynakladania obrovských nákladov.

Za šesť, sedem či aj za viac desiatok. Až potom. Určite nie skôr.[3]

 

Avšak, a to sa už nikde nezdôrazňuje, napriek tomu, že sa to s určitosťou vie, a tí, čo presadzujú metódu znižovania emisií oxidu uhličitého ako spôsob na spomalenie otepľovania sa o tom akosi zdráhajú hovoriť, a radšej to ani nespomínajú, tak to je nespochybniteľný fakt toho, že až za tých minimálne šesťdesiat, sedemdesiat či za viac rokov sa nezačne automaticky ten proces spomaľovania otepľovania aj, naozaj, uskutočňovať.

Za tých šesťdesiat či sedemdesiat rokov sa len ukáže, či vôbec k nejakému spomaleniu otepľovania začína dochádzať, či to vynakladanie tých horibilných nákladov na znižovanie emisií oxidu uhličitého malo, vôbec nejaký zmysel, či naozaj ten oxid uhličitý je príčinou toho otepľovania, alebo či to bol, bohužiaľ, len obrovský krok nesprávnym smerom, a to otepľovanie je spôsobené niečím úplne iným.

Teda, za tých niekoľko desiatok rokov sa môže ukázať aj to, že to boli náklady vynaložené úplne zbytočné, náklady vyhodené, doslova, hore komínom, náklady, ktorých vynaložením nedošlo ani k minimálnemu spomaleniu otepľovania.

 

 

A, ak už, teda, riskujeme vynakladanie každoročných obrovských súm na znižovanie emisií oxidu uhličitého, ak, teda, počítame aj s tou možnosťou, že tieto náklady, teda toto zníženie emisií CO2, nemusia svoj účel – ktorým je spomalenie otepľovania – splniť, a budú tak, vlastne, premárnenými peniazmi, tak potom by bolo oveľa menej riskantnejšie a oveľa väčším prínosom pre nás, pre naše životné prostredie, uplatnenie spôsobu, ktorého podstata spočíva v návrate ku tomu „niekdajšiemu ekologickejšiemu spôsobu ukladania peňazí“.

Návratu ku spôsobu, keď sú ľudia motivovaní sporiť, keď svoje peniaze radi odkladajú na účty v bankách, pretože to odkladanie peňazí na účet im tieto ich peniaze príťažlivo zhodnocuje, a zároveň tento proces vedie k zníženiu spotreby.

 

No, áno, dosiahnutie tohto cieľa, teda postupné zvyšovanie úrokov bánk a následný pokles inflácie iste nebude zadarmo. Bude to stáť ekonomiku každej krajiny poriadne peniaze, poriadny balík, príjmy štátnych rozpočtov začnú klesať.

Požičiavanie peňazí sa stane drahším, ekonomický rast začne spomaľovať. Ľudia začnú šetriť, teda sa bude sa menej predávať, čiže aj menej vyrábať. A to znamená menší príjem štátneho rozpočtu z daní: menej dane z pridanej hodnoty, spotrebnej dane ako aj menej dane zo zisku výrobcov výrobkov.

A keď sa bude menej vyrábať tak bude aj menej pracovných príležitostí, teda aj viac nezamestnaných, čiže aj menej dane zo mzdy zamestnaných osôb. Naopak, čím viac nezamestnaných tým viac peňazí na sociálnu pomoc pre nich.

A zvyšovanie úrokov bude znamenať aj ďaľšie, skôr nepríťažlivé než príťažlivé veci.

 

Ale musíme si už konečne vybrať? Čo je prednejšie?

Záchrana životného prostredia, zníženie spotreby surovín a energií, a, teda, aj zníženie množstva vylučovaných emisií oxidu uhličitého – ktoré sú, ako nás to učia a nám to prízvukujú, vraj, hlavnou príčinou súčasného náhleho otepľovania – alebo je prednejším neustále dosahovanie ziskov, neustály rast ekonomík, neustály rast bohatstva tých už teraz najbohatších?

Budeme sa musieť rozhodnúť.

 

Ale ak je oxid uhličitý produkovaný ľudskou činnosťou, naozaj tou hlavnou príčinou zrýchľovania otepľovania ovzdušia, oceánov a morí, príčinou otepľovania, ktoré spôsobuje zvyšovanie tak frekvencie ako aj intenzity rozličných prírodných pohrôm, tak potom znižovanie jeho emisií tým spôsobom, že prostredníctvom výhodných úrokov v bankách budeme motivovať ľudí k odkladaniu si peňazí na účet, k šetreniu, teda k ich menším nákupom, k menšej spotrebe, tak potom tento spôsob znižovania emisií oxidu uhličitého prinesie oveľa väčší efekt než znižovanie emisií CO2 tým spôsobom, ktorý sa teraz direktívne uplatňuje.

Ktorý spočíva v drastickom utlmovaní výrobných činností vyznačujúcich sa nadmernými emisiami oxidu uhličitého spojenom so stratou miliónov pracovných miest, napr. zákazom výroby automobilov so spaľovacími motormi a ich náhradou elektromobilmi.

 

 

Mimochodom, už sa akosi nezdôrazňuje, že nielen samotná výroba, ale aj prevádzka elektromobilu je zaťažená vysokými emisiami oxidu uhličitého.

Napr. emisiami CO2 vznikajúcimi pri výrobe elektrickej energie potrebnej pre akumulátory týchto automobilov.

Veď zatiaľ ani nevieme, akou cenovo a zo zdravotného hľadiska prijateľnou technológiou budeme likvidovať staré akumulátory, že nie je vôbec vyriešený či prepracovaný do finálnej podoby mechanizmus výroby a distribúcie elektrickej energie potrebnej k nabíjaniu elektromobilov.

Plus ďaľšie problémy elektromobilov, napr. že tie automobily budú oveľa drahšie než tie so spaľovacím motorom, že na výrobu akumulátorov bude treba veľa ťažkých a vzácnych kovov, ktorých ťažba je veľkou záťažou pre životné prostredie, že v dôsledku vyššej hmotnosti sa v nich budú viac opotrebovávať pneumatiky, a, teda, budú aj viac namáhané a opotrebovávané brzdy, a, samozrejme, aj cesty a i.

 

 

A že uplatnenie tohto druhého spôsobu znižovania emisií oxidu uhličitého, teda spôsobu spočívajúceho v nastolení podmienok pre príťažlivé sporenie – t. j. takého sporenia, keď odkladanie peňazí na účet v banke prinesie sporiteľovi ich zaujímavé zhodnotenie, a nie stratu, ako je to v súčasnosti – bude tiež stáť štátny rozpočet slušnú sumu, resp. štátu poklesnú príjmy?

No, to áno, ale či uplatňovanie súčasného, nedostatočne odôvodneného a direktívne natláčaného a presadzovaného spôsobu znižovania emisií CO2 si nevyžiada žiadne náklady?

Práveže vyžiada, a nie malé, naopak, nehorázne, biliónové.

 

Ako už bolo povedané, v súčasnosti silne presadzovaný proces len samotného znižovania emisií CO2 budí veľké obavy, pretože nie je žiadnou garanciou spomalenia otepľovania.

Nie je garanciou, je len predpokladom, len hypotézou s neistým výsledkom čo sa týka spomalenia otepľovania.

A nevieme ani pravdepodobnosť potvrdenia tejto hypotézy. Len tápeme.

 

Teda, zatiaľ čo v prípade tohto aktuálneho, v súčasnosti direktívne podporovaného a realizovaného  spôsobu znižovania emisií oxidu uhličitého, sa môže stať, že peniaze vynaložené na jeho realizáciu budú vyhodené úplne zbytočne, tak v prípade druhého spôsobu – spôsobu realizovaného práve motivovaním ľudí k sporeniu, k odkladaniu si peňazí na účet – sa to nemôže stať.

Pretože, ak by sa aj za tých niekoľko desiatok rokov ukázalo, že zníženie emisií CO2 neviedlo k spomaleniu otepľovania, tak ten druhý spôsob založený na motivácii k sporeniu garantuje celkové zmenšenie spotreby všetkého možného, teda nielen samotné zníženie emisií oxidu uhličitého, ale aj zníženie emisií iných škodlivých exhalátov, čistenie vôd i pôd, menšie znečisťovanie plastami, menšiu spotrebu surovín a energií.

A to zníženie spotreby nastane v dôsledku toho, že pre ľudí sa stane príťažlivým proces sporenia peňazí, teda ich odkladania na účet v banke.

Ľudia sa uskromnia, a peniaze určené na kúpu nejakého výrobku si radšej odložia do banky. Práve kvôli vidine toho, že týmto spôsobom sa im tie ich peniaze na účte zhodnotia, teda im prinesú zisk.

 

Sme vo vojne. V klimatickej vojne.

Sme kvárení nielen stupňujúcim sa otepľovaním, ktorého hlavnú príčinu vidíme v emisiách oxidu uhličitého spôsobených človekom a ktorého stupňujúce sa hrozivé dôsledky v podobe čoraz intenzívnejších a čoraz väčšie škody prinášajúcich prírodných pohromách nám stále viac a viac znepríjemňujú život, ale náš život je čoraz viac znepríjemňovaný aj znečisťovaním ovzdušia inými škodlivými exhalátmi či skleníkovými plynmi, znečisťovaním podzemných a povrchových vôd, vôd morí a oceánov, znehodnocovaním pôd, hromadením plastov, a čoraz väčším, doslova, kritickým nedostatkom surovín a energií.

 

Sme vo vojne s následkami svojho nezodpovedného správania.Vo vojne samých so sebou, samých proti sebe.

Pretože, my sami, my ľudia, sme k tomu ničeniu životného prostredia prispeli. Nemôžeme to zvaliť len na nejaké kozmické neznáme vplyvy, na zmenu polohy našej planéty či cyklické zmeny klímy. Tak, ako to zvaľujeme pri otepľovaní.

Aj my, ľudia, za to môžeme. A dosť veľkou mierou.

 

Je čas vstúpiť si do svedomia a snažiť sa napraviť to, čo sme spôsobili a čo sa ešte dá napraviť.

Pretože raz z tohto sveta odídeme,  a mali by sme ešte pred tým naším odchodom po sebe upratať a zanechať poriadok tým, ktorí prídu po nás.

Aspoň taký, aký tu bol, keď sme tu vstúpili, aspoň taký, aký nám tu zanechali tí, čo odišli pred nami.

 

 

 

 IV.

Ak sme sa už teda rozhodli  – či skôr sme boli do toho donútení – akceptovať tvrdenie o oxide uhličitom produkovanom ľudskou činnosťou ako hlavnej príčine otepľovania, tak potom zníženie týchto emisií môžeme dosiahnuť dvoma spôsobmi.

Ten prvý, realizovaný za cenu obrovských nákladov, sľubuje len samotné zníženie emisií CO2.

Len to, nič iné.

 

Avšak či toto zníženie prinesie aj spomalenie otepľovania, tak to je otázne a uvidíme to až za desiatky rokov. Minimálne až za šesťdesiat rokov [3].

Teda až po uplynutí tohto času uvidíme, či mal tento prvý spôsob boja proti otepľovaniu, spôsob spočívajúci len v samotnom znižovaní emisií oxidu uhličitého, tak či mal aspoň nejaký význam, či aspoň trochu pomohol to otepľovanie spomaliť alebo to bolo len úplne zbytočné vyhodenie našich spoločných peňazí a premárnenie vzácneho času.

 

Ten druhý spôsob znižovania emisií CO2 spočívajúci v nastavení príťažlivých podmienok pre sporenie, tak ten spôsobí šetrenie, čiže zmenšenie spotreby a tým aj zníženie emisií CO2.

Avšak, on neprispeje čisto len k zníženiu emisií oxidu uhličitého, tak ako je to u prvého spôsobu, ale on navyše v porovnaní s tým prvým spôsobom zabezpečí aj zníženie emisií iných škodlivých exhalátov, pomôže čistiť vody na pevninách, v moriach a oceánoch, bude menej poškodzovať pôdy, zníži spotrebu všetkých surovín a energií.

 

Čiže ten druhý spôsob zabezpečuje, že – aj v prípade, ak by sa po tých desiatkách rokoch zistilo, že zníženie emisií CO2 neviedlo k predpokladanému spomaleniu otepľovania – jeho realizáciou by sa dosiahlo to, o čo sa zatiaľ, skôr bezvýsledne než aspoň s nejakým úspechom, snažíme už dlhé desaťročia.

Pomohlo by to znížiť spotrebu tak surovín všetkého druhu ako aj spotrebu energií.

 

Veď tá naša spotreba, či už spotreba rôznych výrobkov, energií, spotreba všetkého možného, veď, to je, predsa, proces spojený nielen s produkciou emisií CO2, ale aj so vznikom iných škodlivých emisií – oxidy síry a dusíka, popolček, či iné drobné častice rôznych škodlivých látok a pod. – a vplyvom menšej spotreby by zákonite došlo aj k šetreniu čoraz viac nedostatkových surovín či energií.

Došlo by k celkovému zníženiu poškodzovania životného prostredia ľudskou činnosťou, došlo by k celkovej ekologizácii nášho prostredia.

Ale, veď to, práve, chceme, o to sa všetci snažíme.

 

 

 

 

A prečo je ten druhý spôsob znižovania emisií CO2 – spôsob spočívajúci v motivovaní ľudí k sporeniu, teda k odkladaniu si peňazí na účet v banke –  navyše oveľa efektívnejší a perspektívnejší než ten súčasný, ktorý spočíva čisto len v znižovaní emisií oxidu uhličitého?

My v súčasnosti nevieme, nieže, aká bude medzinárodná situácia za  tri, päť, alebo, dokonca, za desať rokov, ale my nevieme ani, ako sa bude situácia vo svete  vyvíjať už za rok či aj za len niekoľko mesiacov.

Súčasná medzinárodná situácia je značne napätá, nielen v súvislosti s Ukrajinou, ale tiež aj v súvislosti s napätými vzťahmi medzi Čínou a Tchajwanom, resp. v súvislosti so situáciou v iných krajinách. A reálnou hrozbou sa do budúcnosti stávajú aj iné konflikty.

 

Ale ak sa tá situácia bude ďalej stupňovať, ak to hrotenie medzinárodných vzťahov pôjde ďalej, potom šance na úspešné splnenie plánu zameraného na dosiahnutie uhlíkovej neutrality u tých najväčších producentov emisií oxidu uhličitého klesajú.

Čím väčšia bude pravdepodobnosť, že sa niektorý z nich nejakou formou zapojí do nejakého konfliktu, tým viac sa znižuje šanca, že si táto krajina splní svoje záväzky ohľadom znižovania emisií CO2.

Jej účasť v konkrétnom konflikte kladie totiž požiadavku na zabezpečenie finančných zdrojov potrebných na úspešnú účasť v tomto konflikte. A zabezpečenie tých finančných zdrojov silne nahráva predpokladu, že financie určené na znižovanie emisií oxidu uhličitého, spolu s financiami určenými na sociálne účely,  sa budú musieť presunúť do položky „financovanie aktuálneho konfliktu“.

 

Ale nejde tu len o konflikty, resp. situácie, ktoré sa odohrávajú, či tie, ktorých započatie sa nedá do budúcnosti vylúčiť a je čoraz reálnejšie.

Plánované znižovanie emisií oxidu uhličitého rozvrhnuté na niekoľko desaťročí dopredu je proces s mnohými otáznikmi, ktorých počet narastá práve s dĺžkou obdobia určenou na realizáciu tohto procesu.

A, práve, tá úspešnosť tejto realizácie je tým neistejšia, s tým menšou pravdepodobnosťou zdarného konca, čím dlhšia je doba, na ktorú je tento proces rozložený, rozplánovaný.

Pravdepodobnosť dosiahnutia vytúženého cieľa, teda dosiahnutia uhlíkovej neutrality u najväčších producentov emisií oxidu uhličitého, klesá s dĺžkou obdobia, ktoré je tomuto procesu, teda procesu znižovania emisií CO2, vyhradené.

 

 

 

Plánujeme, že EU a USA dosiahnu uhlíkovú neutralitu do r. 2050, teda za 30 rokov, že Čína ako najväčší producent emisií CO2 ju dosiahne do r. 2060, teda za 40 rokov,  a India ako štvrtý najväčší „výrobca“ týchto emisií, ju dosiahne do r. 2070, čo je až o 50 rokov [3].

Ale veď plánovanie dosiahnutia niečoho, v tomto prípade plánovanie dosiahnutia uhlíkovej neutrality u tých najväčších producentov emisií oxidu uhličitého až za takú dlhú dobu, teda, až po uplynutí obdobia minimálne tridsiatich (USA, EU), štyridsiatich (Čína) či dokonca až po päťdesiatich rokoch (India),je, práve, v dôsledku až tak ďaleko do budúcnosti siahajúceho bodu úspešného zavŕšenia tohto procesu, teda zavŕšenia procesu dosiahnutia uhlíkovej neutrality, niečo absolútne nevyspytateľné, niečo, čoho úspešná realizácia je spochybnená práve tou neobvykle veľkou dĺžkou obdobia, ktoré je procesu dosiahnutia uhlíkovej neutrality vyhradené.

 

Veď zoberme si tú najkratšiu dobu, teda dolnú hranicu tohto obdobia, čiže dĺžku obdobia, kedy sa má dosiahnuť uhlíková neutralita v USA a EU, t. j. o tých zhruba 30 rokov, v r. 2050.

A teraz sa vráťme zo súčasného roku 2022 o 30 rokov dozadu. Teda sa píše rok 1992.

Bol, vôbec, vtedy, v r. 1992, niekto schopný odhadnúť, aká bude situácia o 30 rokov, čiže aká bude medzinárodná situácia v súčasnosti, t. j. v r. 2022.

 

Ľudia možno mali akú  takú predstavu o tom, ako to bude o 10 rokov, teda v r. 2002, ale už ani v najmenšom nevedeli  ako to bude vyzerať za 20 rokov, t. j. v r. 2012, a už vonkoncom sa im ani nesnívalo o tom, aká bude situácia vo svete, aké problémy budú ľudstvo kváriť, za tých 30 rokov, t. j.  teraz, v súčasnosti, v  r. 2022.

Čo z toho, čo sa vtedy v r. 1992 plánovalo, že bude o 30 rokov, tak čo sa vzhľadom na obdobie vzdialené o 30 rokov, teda vzhľadom na r. 2022, tak čo z toho sa dosiahlo, čo sa uskutočnilo, čo z toho sa splnilo?

 

Nikto sme nemali ani poňatia, aký bude vývoj medzinárodnej situácie, kto s kým sa spojí, kto s kým sa rozkmotrí či znepriatelí, a kto s kým bude bojovať.

Nikto nemal ani najmenšie tušenie o tom, čo hrozí našej planéte, že dôjde k tak rapídnemu otepľovaniu klímy, nikto nevedel nič o tom čo nás čaká v súvislosti s otepľovaním, nikto nič do budúcnosti nevedel o raste intenzity a frekvencie mnohých prírodných javov zapríčinených práve stúpajúcim otepľovaním.

 

Nikto nič nevedel o oxide uhličitom ako našom budúcom úhlavnom nepriateľovi.

Nikto nevedel, čo nám otepľovanie bude spôsobovať v r. 2022, aká bude situácia s topením ľadovcov, nikto nič nevedel o tom, že začne rozmŕzať permafrost a čo to prinesie, teda, že dôjde k uvoľňovaniu obrovských množstiev, až doteraz spoľahlivo zmrznutého metánu.

Čiže, nikto ani vo sne nepredpokladal, že dôjde k takému otepleniu, k takým prírodným pohromám, ktoré zachvátia celý svet a ohrozia ľudstvo, nikto nevedel, že zastavenie procesu otepľovania našej planéty sa o 30 rokov stane hlavným cieľom ľudstva.

 

Teda, my sme v r. 1992 nemali ani najmenšieho tušenia o tom, ako bude vypadať svet za 30 rokov, nemali sme ani potuchy o tom, čo nás čaká v r. 2022.

A my, teraz, veľkolepo, na základe nejakého tridsať, štyridsať či až päťdesiatročného odtepľovacieho plánu, zamýšľame, že za 30 rokov, teda zhruba v r. 2050, dosiahne uhlíkovú neutralitu USA a EU, že Čína ju dosiahne o 40 rokov, teda v r. 2060  a India si s tými emisiami oxidu uhličitého poradí do r.2070, teda o 50 rokov.

 

 

Jedna klimatická konferencia strieda druhú a ich závery by sa dali kopírovať.

Na každej  sa upozorňuje na to, že sa nedarí dosiahnuť to, čo sa plánovalo na tých predchádzajúcich, a zasa sa naplánuje niečo, aby sa na tej ďaľšej mohlo skonštatovať, že sa to nesplnilo.

A to má byť, akože, povzbudzujúci odkaz pre tých, ktorí chcú proti otepľovaniu bojovať?

 

A podľa akého kľúča sa vyberajú či určujú účastníci týchto konferencií?

Zúčastňujú sa ich aj tí najlepší odborníci na problematiku klímy a otepľovania či aj najlepší odborníci na túto problematiku z tých krajín, ktoré sú otepľovaním najviac postihnuté?

 

Napr., tej súčasnej konferencii venovanej klíme a otepľovaniu, ktorá prebieha v Egypte, sa nezúčastnili najväčší producenti emisií oxidu uhličitého.

„Konference se nezúčastnily Čína, Indie a Rusko, které dohromady produkují přes 40% světových emisí CO2, z toho Čína 29%, Indie 7% a Rusko 5%.“ [5]

 

Aký majú, vôbec,  zmysel konferencie o znižovaní emisií oxidu uhličitého bez tých, ktorí sú nielen jeho najväčšími producentmi, ale patria aj medzi krajiny, ktoré sú otepľovaním najviac postihnuté, bez tých, ktorých sa to najviac týka.

 

 

Plánovať teraz dopredu, že EU a USA dosiahnu uhlíkovú neutralitu do r. 2050, teda až za 30 rokov, že Čína ako najväčší producent emisií CO2 ju dosiahne do r. 2060, teda až za 40 rokov, a India ako štvrtý najväčší „výrobca“ týchto emisií do r. 2070, čo je až o 50 rokov, však nie je ničím iným, len zbožným a skôr fantazijným než reálnym želaním.

Veď dosiahnutie tej vytúženej uhlíkovej neutrality je, predsa, ovplyvnené splnením celého radu mnohých iných požiadaviek.

Do procesu znižovania emisií oxidu uhličitého, procesu, ktorému sú vyhradené desiatky rokov, tak do tohto procesu v jeho priebehu vstúpia predsa mnohé faktory, o ktorých v súčasnosti, nieže, vieme málo, ale vstúpia faktory, o ktorých absolútne vôbec netušíme.

Faktory, ktoré môžu zásadným spôsobom ovplyvniť proces dosahovania uhlíkovej neutrality.

 

Vychádzajúc z faktu o značnej rozdielnosti názorov krajín sveta v otázke postupu pri boji s otepľovaním, ako aj vychádzajúc z rýchle sa meniacej medzinárodnej situácie, by sa problematika našich dlhodobých plánov týkajúcich sa zámeru zníženia emisií oxidu uhličitého dala veľmi dobre vystihnúť tým výstižne reálny život zachytujúcim príslovím: „Povedz Pánu Bohu o svojich plánoch, nech sa zasmeje.“

 

 

V.

Perspektíva súčasného sveta je taká, že ekonomická situácia vo väčšine krajín, ak nie vo všetkých, sa bude do budúcnosti skôr zhoršovať, než zlepšovať. Peňazí na udržanie potrebného ekonomického rastu bude čoraz menej.

Je to dané napr. aj starnutím obyvateľstva a s tým súvisiacej zhoršujúcej sa situácie s počtom ľudí v produktívnom veku, v dôsledku čoho bude negatívne ovplyvnená suma daní, ktorú, práve, títo produktívni občania zabezpečujú.

 

Počet dôchodcov bude rásť, t. j. bude viac zaťažený dôchodkový systém.

Finančné nároky v mnohých oblastiach ekonomiky, napr. nároky na modernizáciu a posilnenie armády – aj v dôsledku vzrastu medzinárodného napätia a hrozby nových ozbrojených konfliktov –  sa budú zvyšovať.

A ich zabezpečenie pôjde na úkor oblastí, ktoré neprispievajú k príjmom štátneho rozpočtu, ale ho zaťažujú, napr. na úkor sociálnej oblasti, či oblasti ochrany životného prostredia.

 

Ak už teraz má množstvo krajín sveta vážne ekonomické problémy, problém sa zabezpečením dostatočných príjmov štátneho rozpočtu, tak je vysoká pravdepodobnosť, že za 30, 40 či za 50 rokov budú tie ekonomické problémy oveľa závažnejšie a budú sa týkať aj väčšieho počtu krajín.

Ak sa budú obmedzovať výdavky v ekonomike, tak, ako už bolo uvedené, tak v prvom rade to zasiahne sociálnu oblasť a tiež aj oblasť ochrany životného prostredia.

Znižovanie emisií CO2 sa pre mnohé krajiny, ktoré sa k nemu zaviazali, bude stávať čoraz menej reálnym, pretože peniaze určené na toto ich znižovanie budú nutne potrebné na riešenie iných, z pohľadu týchto krajín oveľa dôležitejších problémov, napr. na už spomínanú armádu.

 

Ak sa Čína, USA, India, Rusko, či iné krajiny, ako hlavní producenti CO2, v dôsledku zhoršovania svojej ekonomickej situácie, resp. z iných dôvodov, rozhodnú zrezignovať zo svojich plánov na  finančne náročný proces znižovania emisií oxidu uhličitého, tak akým spôsobom ich od toho odhovoríme? Ako zabránime tej ich rezignácii?

 

„Indie a Čína nehodlají omezovat spotřebu uhlí

Indický ministr prohlásil na nedávném jednání parlamentu, že Indie nebude v dohledné budoucnosti omezovat spotřebu uhlí a že fosilní paliva budou představovat důležitou součást indického energetického mixu v letech příštích.

Dále řekl, že „žádný odklon od uhlí se nekoná“.

 

Čína plánuje navýšit produkci uhlí do roku 2025, aby se vyhnula nedostatku energie z minulého roku.

Přestože je Čína velkým investorem do větrných a solárních elektráren, vydali komunističtí vůdci pokyn ke zvýšení produkce energie z uhelných zdrojů, aby zabránili opakování energetických výpadů z minulosti.“ [5]

 

 

Veď, ak sa niektoré krajiny aj k niečomu zaviazali, tak to nie je nič iné len sľub.

Len sľub, ktorý sa môže dodržať, ale sa aj nemusí.

Presne tak isto, ako sa už veľakrát mnohé krajiny k niečomu zaviazali, ako už veľakrát niečo sľúbili, a potom z týchto záväzkov, z týchto sľubov, z rôznych príčin zrezignovali.

 

 

 

 

Okrem Európy, okrem EU, každý ten väčší znečisťovateľ, ktorý sa zaviazal k znižovaniu emisií CO2, sa k tomu zaviazal tým spôsobom, že uviedol, že dosiahne také a také zníženie emisií k r. 2025, či k r. 2030 resp. ešte k neskoršiemu dátumu.

Nikto z tých súčasných najväčších „producentov“ oxidu uhličitého  k tomu procesu znižovania jeho emisií nepristúpil okamžite a v maximálnej intenzite.

Každý to plánuje, ale len plánuje, nikto k tomu znižovaniu emisií nepristúpil s takou horlivosťou, s takou intenzitou ako k tomu pristúpila EU.

 

Áno, sľubov o intenzívnom znižovaní emisií CO2, sľubov o dosiahnutí uhlíkovej neutrality, sľubov daných tými najväčšími „výrobcami“ emisií CO2, tak tých máme dosť.

Ale to všetko sú len sľuby týkajúce sa budúcnosti.

Tých reálnych výsledkov dokumentujúcich snahu o zníženie emisií je, zatiaľ, bohužiaľ, veľmi málo, a ak, tak sa týkajú väčšinou EU, jej členských krajín.

 

Ale veď tá snaha Únie o dosiahnutie uhlíkovej neutrality celého sveta, tie jej plány o časovom okamihu, kedy tú uhlíkovú neutralitu svet dosiahne, tak to nie je nič iné len plánovanie do budúcnosti, plánovanie, ktoré ako je známe, znesie všetko.

Privalí sa kopec ďaľších problémov, o ktorých nemáme v súčasnosti ani slychu, ani poňatia, problémov, ktoré môžu byť, bohužiaľ, oveľa závažnejšie než súčasné otepľovanie planéty.

 

Môže dôjsť, a poprieť sa to nedá, a, práveže, súčasná situácia tomu skôr nahráva, do rôznych ozbrojených konfliktov, v ktorých znižovanie emisií bude pre ich účastníkov tým posledným problémom.

Pretože všetky ich finančné zdroje budú v prvom rade smerovať do úspešného vyriešenia týchto konfliktov, do ich vyriešenia v prospech aktuálneho účastníka konfliktu.

A nejaká ekológia, nejaké sociálne požiadavky občanov či znižovanie emisií oxidu uhličitého, budú, bohužiaľ, účastníkom týchto konfliktov absolútne ukradnuté, budú u nich až na poslednom mieste.

 

A, čo sa nedá vylúčiť, čo je celkom reálne, účastníkom tých budúcich konfliktov môže byť aj EU.

Čiže plánovať dosiahnutie uhlíkovej neutrality približne v tom a tom roku, roku vzdialenom o desiatky rokov od súčasnosti, plánovať nielen pre seba, ale direktívne plánovať aj pre niekoho cudzieho, kto nie je až taký ochotný na znižovanie emisií oxidu uhličitého – pretože vidí v tom nielen finančne náročný proces, ale v mnohých prípadoch jeho neochotu zvyšuje aj vzrastajúca pochybnosť o účelnosti tohto procesu – je niečo, čo je, aj vzhľadom na to, ako sa medzinárodná situácia vyvíja, skôr niečo neisté a nepredvídateľné než uskutočniteľné.

 

 

 

A potom, veď zatiaľ sme sa do toho boja so znižovaním emisií oxidu uhličitého pustili v takej väčšej, významnejšej miere len my v Európe, my, členské krajiny Únie, a spoliehame sa na to, že sa pridajú aj ostatní.

Tí, ktorí to sľubili. Ale to sú len sľuby.

Tí hlavní znečisťovatelia to len sľúbili, ale, zatiaľ, nepodnikajú žiadne významnejšie kroky k znižovaniu emisií.

Nevidieť, že by k tomu s nejakou vervou pristúpili. Napr. s takou, akou pristúpila Únia.

 

A optimizmu pre tých, ktorí sú zatiaľ nerozhodní, ktorí nevedia, či sa do toho boja pustia a ktorí sa ešte stále rozhodujú, iste nepridajú tak vyhlásenia prezidentov dvoch veľkých znečisťovateľov ovzdušia emisiami oxidu uhličitého, prezidentov USA a Ruska, ako aj zistenie NASA – inštitúcie majúcej spolu s Ruskom, zrejme, najlepšie poznatky o otepľovaní a procesoch odohrávajúcich sa v klíme – ktoré spochybňujú tvrdenie o oxide uhličitom produkovanom ľudskými aktivitami ako hlavnej príčine otepľovania.

 

 

 

„USA, Rusko – dve krajiny z najdôkladnejším a najrozsiahlejším kozmickým výskumom, s najrozsiahlejšou sieťou družíc a technických zariadení umiestnených okolo Zeme, ktoré im umožnili zhromaždiť nesmierne množstvo tých najrôznejších informácií týkajúcich sa nielen bližšieho či vzdialenejšieho kozmického priestoru, ale aj informácií o našej samotnej planéte, o jej oceánoch, o klíme, o rôznych procesoch prebiehajúcich v nižších, vyšších či aj tých najvyšších vrstách zemskej atmosféry.

Všetky tieto informácie, ktoré tieto dve kozmické veľmoci zhromaždili počas niekoľkých desiatok rokov, sú výsledkom obrovských investícií do kozmického programu, ktorý obidve krajiny rozvíjajú od päťdesiatych rokov minulého storočia.

V poslednom desaťročí začína týchto lídrov kozmického výskumu dobiehať Čína, ktorej rýchle rastúca ekonomika umožňuje rozsiahle investície do vesmírneho programu.

 

Čiže, ak už má niekto nejaké spoľahlivé informácie o otepľovaní, tak v prvom rade to  budú práve títo dvaja priekopníci kozmického výskumu: USA a Rusko.

A ich pohľad na proces otepľovania ovzdušia, vychádzajúci z tých najkvalitnejších informácií o klíme, bude potom zrejme jeden z tých najdôveryhodnejších.

A emisie oxidu uhličitého produkované človekom, ako hlavnú príčinu otepľovania spochybnili tak bývalý prezident USA Donald Trump ako aj prezident Ruska Vladimír Putin.

 

Nie je to čudné?

Prezident krajiny, s ktorou sú USA mnohokrát, doslova, na nože,  prezident krajiny, ktorej vzťahy so svojím protivníkom, s ekonomicky snáď najsilnejšou krajinou sveta, určovali vývoj svetového diania prevažnú časť 20.  storočia, a značnou mierou určujú aj v tomto, prezident Ruska, ktoré spolu s USA sú dvaja nezmieriteľní protivníci nielen vo vojenskej oblasti a ktoré sa, bohužiaľ, aj do krvi sporia o každý detail v dôležitých svetových otázkach, ktorí bojujú proti sebe takmer na všetkých frontoch a navzájom si nič neodpustia, tak prezident tento krajiny, prezident Ruska, má v otázke otepľovania planéty rovnaký pohľad ako prezident USA, názor, ktorý sa s tým americkým pohľadom zhoduje zrejme tak, ako v ničom inom.

Obaja prezidenti nepopierajú fakt, že človek má vplyv na otepľovanie našej planéty, avšak prikladajú veľkú pozornosť tomu, že značný vplyv na otepľovanie má aj niečo iné, niečo, čo zatiaľ nevieme presne určiť, ale to niečo má možno na otepľovanie väčší vplyv než ľudská činnosť.“ (viac v príspevku „E7- NASA spochybňuje človeka ako hlavnú príčinu otepľovania“ [6])

 

 

 

 

Na rôznych stretnutiach týkajúcich sa procesu otepľovania, na konferenciách venovaných aktuálnemu procesu znižovania emisií oxidu uhličitého a opisu súčasného stavu situácie s otepľovaním, resp. následkov otepľovania,  sa čoraz viac zdôrazňuje, že tie náklady na znižovanie emisií CO2 by mali vo väčšej miere vynakladať bohatšie ekonomiky, ktoré sú zodpovedné za väčšiu časť tých emisií.

Avšak, a to sa  už akosi nespomína, a je o tom ticho, mnohé z tých krajín, ktoré zaraďujeme medzi tie chudobnejšie, teda medzi tie, o ktorých hovoríme, že ich náklady na znižovanie emisií oxidu uhličitého by mali na seba prebrať tie bohatšie krajiny, tak mnohé z týchto chudobnejších krajín sa, v skutočnosti, do tohto procesu znižovania oxidu uhličitého nechcú pustiť ani nie tak z toho dôvodu, ktorým my, Únia, oficiálne zdôvodňujeme ich neochotu na znižovanie emisií CO2, teda, vraj, z dôvodu, že sú chudobné, ale sa nechcú do znižovania týchto emisií pustiť hlavne preto, že tomuto procesu, jednoducho, tiež neveria, teda, vlastne, tiež spochybňujú účelnosť procesu znižovania emisií oxidu uhličitého, spochybňujú tvrdenie o tom, že oxid uhličitý produkovaný človekom je tou hlavnou príčinou otepľovania.

 

 

Samozrejme, že tým horlivým zástancom a propagátorom finančne náročného boja za znižovanie emisií oxidu uhličitého sa tento postoj vyjadrujúci pochybnosti chudobnejších krajín o účinnosti procesu znižovania emisií CO2 nepáči, a preto radšej ich neochotu k znižovaniu emisií oxidu uhličitého maskujú a zahaľujú do šatu ich zlej finančnej situácie.

Veď, je prirodzené, že ak chcete proces znižovania emisií oxidu uhličitého predstaviť v žiarivých farbách nádeje, ako jediné možné riešenie na rastúce otepľovanie, tak je lepšie odporcov tohto procesu, teda krajiny, ktoré mu nedôverujú a preto sa nechcú pustiť do jeho realizácie, vykresliť ako tých, ktorí sú chudobní, ktorí si to nemôžu dovoliť financovať – a preto to zatiahneme za nich my, bohatšie krajiny – než ako tých, ktorí tomuto procesu, jednoducho, neveria, pretože neboli podané dostatočne dôveryhodné dôkazy o príčine otepľovania, dôkazy o tom, že oxid uhličitý produkovaný ľudskou činnosťou je tou hlavnou príčinou otepľovania.

 

 

To znamená, že s vervou odvážneho bojovníka sa do toho boja s otepľovaním, teda so znižovaním emisií CO2, pustí hlavne EU. A čo ostatní?

A v súčasnej zhoršujúcej sa zlej ekonomickej situácii vzrastá pravdepodobnosť, že mnohí z tých, ktorí sa k znižovaniu zaviazali, tak z neho odskočia, resp. ten termín dosiahnutia uhlíkovej neutrality, jednoducho, posunú o pár desaťročí ďalej do budúcnosti.

Pripusťme, že ten CO2 produkovaný človekom môže v podstatnej miere za to otepľovanie, a my, Európa či skôr EU, sa do toho boja za zníženie jeho emisií zapojíme plnou intenzitou, vynakladaním obrovských nákladov.

Ďalšia citácia je z príspevku „E2- Ako je to, vlastne, s tým otepľovaním“ [7]:

 

 

„A čo, vlastne, Únia bude mať z tohto neistého vynakladania obrovských nákladov na zníženie emisií oxidu uhličitého, na spomalenie či zastavenie otepľovania?

Neistého preto, pretože výsledok nie je zaručený, a potom aj preto, pretože Európska únia sa do tohto boja vrhla viac menej zatiaľ osamotená, čo sa týka intenzity konania.

Únia sa síce vrhla plnou silou, ale ostatné krajiny sveta sa až takou silou do tohto boja nevrhli, až také úsilie zapojiť sa do tohto boja proti otepľovaniu už nevyvíjajú, a ani neprejavujú.

 

Aký bude mať potom zmysel bojovať a ničiť ekonomiky členských krajín Únie vynakladaním obrovských nákladov na zníženie otepľovania, ak ostatné krajiny už až takú iniciatívu pri vynakladaní týchto nákladov nevyvinú.

Veď EU sa v rámci planéty podieľa na vylučovaní oxidu uhličitého menej než 10 percentami.

 

„RÚZ (Republiková únia zamestnávateľov) pripomína, že EÚ produkuje iba okolo 8 % celosvetových emisií CO2.“ [8]

 

Darmo budeme my, členské krajiny Únie, vynakladať obrovské náklady, darmo budeme utlmovať tie ľudské činnosti, ktoré majú vysoký podiel na vylučovaní oxidu uhličitého do ovzdušia, ak takouto istou cestou nepôjdu aj tí najväčší „výrobcovia“ oxidu uhličitého, tie krajiny, ktoré sú najviac zodpovedné za jeho vylučovanie.

Darmo sa my vrhneme do boja proti otepľovaniu, do boja za znižovanie CO2, keď sa v takej istej intenzite nepustia do tohoto boja aj v iných častiach sveta.

Veď, aj keď, čisto teoreticky, si my tu znížime ten oxid uhličitý, tak to nie je niečo, čo nám tu ostane, to ovzdušie so zníženým oxidom uhličitým nám tu nezostane trvale nad Európou. Predsa, tie vzduchové masy neustále prúdia a sa premiešavajú.

 

To bude mať potom ten efekt – ak sa Európa do znižovania emisií CO2 pustí v podstate sama, a ostatní viac menej symbolicky– ako keby sa v prostrednej časti dlhej rieky pretekajúcou danou krajinou pustili do razantného čistenia jej vôd, avšak tak vo vrchnom ako aj v spodnom úseku tejto rieky by sa už tomuto čisteniu vôd venovala len minimálna či žiadna pozornosť.

Aký zmysel by potom malo vynakladanie vysokých nákladov na čistenie vôd v tom strednom úseku rieky. No, absolútne žiadny.

Z toho horného úseku rieky by stále do toho stredného pritekala znečistená voda, a v tom dolnom úseku by sa zasa tá, už v strednom úseku vyčistená, zasa znečisťovala.

 

A taký istý efekt bude mať na znižovanie oxidu uhličitého v ovzduší len samotné zapojenie sa EU bez reálneho zapojenia sa aj iných krajín sveta. Prakticky nulový.

Koľko z nich, z tých ostatných krajín sveta, sa skutočne zapojí  do tohto boja proti otepľovaniu, koľko z nich sa do tohto boja zapojí v porovnateľnej intenzite ako sa zapájajú členské krajiny Únie?

A koľko sa ich nezapojí vôbec, či len symbolicky, napriek tomu, že majú značný podiel na vylučovaní skleníkových plynov, predovšetkým oxidu uhličitého?

Napriek tomu, že majú oveľa väčší podiel na vylučovaní emisií CO2, než ho má Únia.

 

V prípade, že sa do tohto boja proti otepľovaniu prakticky zapojí len Únia, len jej členské štáty, a ostatné krajiny sveta sa budú viac menej neporovnateľne menšou intenzitou či len symbolicky „iba hrať“ na boj s otepľovaním, tak potom Únia na to doplatí.

Jednak len boj samotnej Únie nemá bez tých druhých, bez tých, ktorí sa na vylučovaní emisií CO2 podieľajú výrazným spôsobom, žiadny zmysel, a potom, tie obrovské náklady vynakladané na znižovanie emisií oxidu uhličitého sa nutne prejavia tým, že nás, členské krajiny Únie, proti tým druhým krajinám urobia nekonkurenciaschopnými, naše výrobky, výrobky členských krajín Únie, budú, prirodzene, drahšie.

Nebude to nič iné, len samovražedné zničenie konkurenčnej schopnosti Únie v priamom prenose.

 

„Problémom je, že európske firmy trpia privysokou mierou regulácie najmä v oblasti emisií CO2, je to vlastne dodatočné zdanenie európskeho priemyslu. Prejavuje sa to vymieraním najmä oceliarskeho, hutníckeho a strojárskeho priemyslu v Európe.

Zaniká desaťtisíce pracovných miest. Dochádza k úpadku obrovských priemyselných aglomerácií najmä v západnej, ale postupne aj v strednej Európe.

Podnikatelia to pociťujú ako nezmyselný lov na vlastné odvetvia priemyslu a konkurenčnú schopnosť Európy v súboji s jej najväčšími rivalmi na globálnom trhu – najmä Ruskom, Čínou, Indiou a USA.“ [8]

 

 

Vyššia citácia upozorňuje na to, že boj za spomalenie otepľovania, teda boj za zníženie emisií oxidu uhličitého, má význam len vtedy, ak sa do neho zapojí čo najviac krajín.

Pretože my, členské krajiny EU, sa v rámci planéty zúčastňujeme na emisiách CO2 len 8 percentami.

Pokiaľ budeme v tom boji viac menej osamotení, tak aj v prípade vynaloženia neviemakých horibilných súm na znižovanie týchto celosvetových emisií, ich môžeme – v rámci celej planéty – znížiť len o tých 8 percent. O viac nie.

 

Tie ďaľšie percentá, tých zvyšných 92 percent, tak tie už sú  v rukách krajín mimo EU.

V rukách Číny, USA, Indie, Japonska a Ruska.

Ak tieto krajiny nejakým spôsobom nezmotivujeme do podstatného znižovania emisií CO2, ak tieto krajiny nebudú mať na tom znižovaní záujem, tak potom boj EU s emisiami oxidu uhličitého stráca svoj zmysel a stáva sa úplne zbytočným.

 

 

 

V súvislosti s vyššie citovaným treba upozorniť na jeden významný, ak nie hlavný nedostatok uplatňovania metódy znižovania emisií oxidu uhličitého.

Okrem neistoty, ktorú navodzuje skutočnosť, že až za minimálne 60 rokov uvidíme, či proces znižovania emisií oxidu uhličitého vôbec začal fungovať, alebo to bolo celé úplne nanič a k žiadnemu spomaleniu otepľovania nedošlo, treba si aj uvedomiť, aké motivačné prostriedky k vymáhaniu dodržiavania požiadavky na znižovanie emisií CO2 má k dispozícii EU ako líder boja za znižovanie emisií CO2.

Teda akým spôsobom EU, ktorá sa pasovala do pozície hlavného dirigenta boja za znižovanie emisií CO2, dosiahne, aby tie krajiny, ktoré sú hlavnými „výrobcami“ emisií oxidu uhličitého, tak aby sa aj tieto krajiny aktívne zapojili do znižovania týchto emisií?

 

Má EU k dispozícii dostatočné právomoci a dostatok vhodných prostriedkov na to, aby mohla zabezpečiť splnenie svojho „plánu“ na celosvetové zníženie týchto emisií?

Aby mohla zabezpečiť zníženie týchto emisií v krajinách tých najväčších producentov emisií CO2?

Aby ich k tomu nejako prinútila, dotlačila do toho znižovania emisií oxidu uhličitého?

 

Pretože, ako to vypadá, entuziazmus a nadšenie Únie v jej boji so znižovaním emisií už mnohé krajiny planéty až tak nezdieľajú.

Jednak, mnohé z nich nie sú až tak presvedčené o dôveryhodnosti súčasných dôkazov o pozitívnom vplyve znižovania emisií CO2 na proces otepľovania, a navyše, mnohé z nich od zapojenia sa do tohto boja tiež odrádza výška nákladov potrebných na zníženie týchto emisií.

A čo sa týka tých dôkazov o oxide uhličitom produkovanom ľudskými činnosťami ako hlavnej príčine otepľovania, vypadá to tak, že ich zúfalý nedostatok je nahrádzaný o to hrôzostrašnejším vykresľovaním hrôz v podobe rôznych prírodných pohrôm, ktoré nás čakajú v dôsledku otepľovania.

 

„ Deväťdesiatdeväť percent textu, ak nie celý, všetkých súčasných článkov,  diskusií a záverov rôznych konferencií zameraných na problematiku otepľovania je venovaných možno trocha strašidelnému – aj keď pravdivému –  vykresľovaniu pustošivých následkov otepľovania, následkov postihujúcich tak životné prostredie ako aj človeka.

Čiže keď niet dôkazov o otepľovaní, tak sa to nahradí o to hrôzostrašnejším opisom jeho dôsledkov.

 

Miesto toho, aby sa uviedli dostatočné dôkazy, ale naozaj silné pravdivé fakty  o príčinách otepľovania, resp. silné dôkazy o tom, že znižovanie emisií oxidu uhličitého povedie k zaručenému spomaľovaniu otepľovania, tak miesto toho – keďže tých dôkazov niet – sa to nahrádza  kvetnatým opisom hrôz, ktoré prináša otepľovanie, čo všetko strašné nám prinesie zvyšovanie teploty klímy a zavŕši sa to tým, že sa bez žiadneho dostatočného dôkazu uvedie, že oxid uhličitý generovaný ľudskou činnosťou je tou hlavnou príčinou rastúceho otepľovania.

Naozaj, dôkaz na zaplakanie.

 

A s tým sa ľudia majú, akože, uspokojiť, to majú prijať a byť ticho a nestarať sa do toho, že sa na náklady určené na znižovanie údajnej hlavnej príčiny otepľovania, na znižovanie oxidu uhličitého generovaného ľudskou činnosťou, tak, že sa na tieto náklady budú skladať svojimi daňami, že to pôjde z ich vrecák?

 

Ale veď, to je to isté ako keby vám lekár navrhoval určitú metódu liečenia, ktorá by vám mala pomôcť, avšak  celú obhajobu presadzovania tejto metódy by nepoložil na tom, že by predložil dôkazy o jej úspešnosti v praxi, ale by vám donekonenčna na každom posedení hovoril o tom, čo sa stane ak ten zdravotný problém nebudete liečiť, aké to bude mať pre vás hrozivé následky.

 

Ale veď, predsa, vy dobre viete o tých hrozivých následkoch neliečenia sa, vy ste to už sto ráz počuli, sto ráz ste si to prečítali, avšak vy máte pochybnosti, práve, o výbere metódy, ktorú chce on uplatniť v prípade vášho liečenia.

A on miesto toho, aby tú svoju metódu obhájil, aby zdôvodnil jej použitie, aby vám podal nejaké dôkazy o tom, že tá metóda bude vo vašom prípade, naozaj, účinná, že vám pomôže, tak miesto toho, o to intenzívnejšie vám bude donekonečna farbisto opisovať hrozivé následky neliečenia sa.

 

A to isté platí aj v prípade otepľovania.

Stále dookola sme bombardovaní požiadavkami na znižovanie oxidu uhličitého, stále dookola ako mantra sa opakuje, že oxid uhličitý produkovaný človekom je hlavnou príčinou otepľovania, a teda aj tých jeho hrozných pustošivých následkov.

Ale veď, pre boha živého, nikto nespochybňuje to, že otepľovanie prináša hrozivé pustošenie, následky vo forme rôznych prírodných pohrôm.

Ale vážne sa pochybuje o tom, že hlavnou príčinou toho otepľovania je oxid uhličitý vylučovaný ľudskou činnosťou, teda že tou hlavnou príčinou je človek. To zatiaľ nikto presvedčivo nedokázal, dôkazy o tom sú skôr úbohé než slabé, slušne povedané sú nedostatočné a nepresvedčivé.“[3]

 

 

 

 

VI.

 

Terajší, direktívne uplatňovaný spôsob znižovania emisií oxidu uhličitého, nám za tie desiatky rokov, na ktoré je tento proces naplánovaný, garantuje dve veci: vynaloženie desiatok biliónov eur a samotné zníženie emisií CO2. Nič iné len zníženie emisií oxidu uhličitého.

Ale to hlavné, to, kvôli čomu sa počas budúcich desiatok rokov budú tie desiatky biliónov eur vynakladať, a tým je spomalenie otepľovania, tak to už, bohužiaľ, garantované nie je.

 

Či, k tomu po tých desiatkách rokov aj dôjde, k tomu spomaleniu otepľovania, tak to je vo hviezdach.

My, súčasníci, sa to už nedozvieme, pretože – ako už bolo uvedené – to, tá hodina pravdy, v ktorej sa ukáže, či to vynakladanie tých nekresťanských súm malo, aspoň, nejaký význam alebo to z hľadiska spomalenia otepľovania boli úplne zbytočne vynaložené peniaze, tak tá hodina pravdy príde až za niekoľko desiatok rokov, minimálne až za šesťdesiat rokov.

 

Koľkí z nás sa toho dožijú? Tých šesťdesiat rokov budeme musieť všetci čakať bez nejakej spätnej väzby, ktorá by nám dala aspoň nejakú nádej, že tie obrovské náklady na znižovanie emisií oxidu uhličitého majú význam, že sa nevyhadzujú nadarmo.

Čiže, je tu obrovské riziko, že naša niekoľkodesaťročná finančne náročná aktivita spočívajúca len v samotnom znižovaní emisií oxidu uhličitého za účelom spomalenia otepľovania vyjde nazmar.

 

Naproti tomu znižovanie emisií oxidu uhličitého tým spôsobom, že by sme prostredníctvom zatraktívnenia spôsobu sporenia na účtoch dosiahli zníženie spotreby, by neprinieslo len samotné zníženie emisií oxidu uhličitého – tak ako je to u teraz uplatňovaného spôsobu znižovania týchto emisií – ale by, navyše, došlo aj k zníženie emisií iných škodlivých exhalátov, k intenzívnejšiemu čisteniu povrchových a podzemných vôd, vôd riek, morí a oceánov, k menšiemu poškodzovaniu pôd, lesov, fauny a flóry, celého životného prostredia, k úspore čoraz vzácnejších surovín a energií.

 

 

 

To,  že sa ekonomická situácia väčšiny krajín bude do budúcnosti skôr zhoršovať než zlepšovať, tak to je čoraz očividnejšie.

Klesajúca pôrodnosť, pokles počtu produktívnych občanov a s tým súvisiace menšie príjmy štátneho rozpočtu, drahšie potraviny, zvyšovanie nákladov na energie, nájom, bývanie, na život, zvyšovanie daní a i.

 

A zhoršovanie ekonomickej situácie zvyšuje pravdepodobnosť vypuknutia rôznych sociálnych konfliktov či sociálnych nepokojov.

A preto, v  snahe zabrániť takýmto prejavom nespokojnosti, budú vlády jednotlivých krajín siahať aj na peniaze určené na ochranu životného prostredia, teda určené aj na znižovanie emisií oxidu uhličitého.

 

Riešenie zhoršujúcej sa sociálnej situácie občanov a zabránenie sociálnym výbuchom a konfliktom bude mať, pochopiteľne, väčšiu prioritu než ochrana životného prostredia, než znižovanie emisií CO2.

Pretože tie konflikty, tie nepokoje v spoločnosti sú omnoho väčším problémom, omnoho väčšou hrozbou pre jednotlivé krajiny, či lepšie povedané pre ich vlády, než je dodržiavanie nejakých ekologických cieľov.

Ale to znamená, že celý ten proces znižovania týchto emisií začne strácať na svojej účinnosti, bude čoraz viac ohrozený.

 

 

Zatiaľ čo účinnosť prvého spôsobu znižovania emisií CO2, teda toho uplatňovaného v súčasnosti, je veľmi náchylná na ekonomickú situáciu v danej krajine, na rôzne sociálne konflikty, na zapojenie sa danej krajiny do medzinárodných konfliktov, tak druhý spôsob znižovania týchto emisií spočívajúci v sporení ľudí je na zhoršenie ekonomickej situácie a na tieto konflikty oveľa odolnejší.

Ľudia sporia tak pri lepšej ekonomickej situácii ako aj pri horšej, pri vyšších príjmoch, ako aj pri nižších. Pri vyšších odkladajú viac, pri nižších menej, ale odkladajú.

 

 

 

V podstate, v súčasnosti uplatňovaný direktívny spôsob znižovania emisií oxidu uhličitého má v mnohých krajinách čoraz menšiu podporu.

Jednak je pre ne tento projekt pridrahý, ale čoraz väčšiu rolu v neochote jednotlivých krajín zúčastňovať sa na ňom zohrávajú narastajúce pochybnosti o jeho účinnosti, o jeho prínose pre proces spomalenia otepľovania, pochybnosti o tom, či, naozaj, znižovanie emisií CO2 je tou správnou cestou vedúcou k spomaleniu či zastaveniu otepľovania.

 

Oveľa väčším prínosom pre ľudí, pre životné prostredie, prínosom prejavujúcim sa nielen znižovaním emisií oxidu uhličitého, ale aj znižovaním iných škodlivých exhalátov, väčšou čistotou vôd a menším znehodnocovaním pôd, šetrením obklopujúceho životného prostredia a úsporou surovín a energií či celkovou ekologizáciou, by bolo zaangažovanie ľudí v procese sporenia.

Zmotivovanie ľudí, práve, týmto spôsobom, teda sporením na účtoch, by bolo z hľadiska znižovania emisií oxidu uhličitého oveľa efektívnejšie, oveľa účinnejšie než v súčasnosti uplatňovaný nákladný spôsob ich znižovania bez akejkoľvek garancie dosiahnutia cieľa, ktorým je spomalenie otepľovania.

 

Zatiaľ čo súčasný spôsob znižovania emisií oxidu uhličitého, bohužiaľ, nie je a ani nebude mnohými krajinami akceptovaný a k znižovaniu týchto emisií na ich územiach s veľkou pravdepodobnosťou nedôjde, ten druhý spôsob spočívajúci v zatraktívnení procesu sporenia, v zavedení príťažlivých úrokov,  zaručuje, že dôjde k zníženiu spotreby surovín a energií, teda aj k zníženiu emisií CO2 vo všetkých krajinách, v ktorých bude mať proces príťažlivého sporenia, teda odkladania si peňazí do banky, zelenú.

Výsledky súčasného procesu znižovania emisií CO2 uvidíme minimálne až za šesťdesiat rokov, skôr určite nie.

To, ale znamená, že šesťdesiat rokov budeme netrpezlivo čakať na to, či tento veľmi pochybný a nedostatočne zdôvodnený experiment so snižovaním emisií CO2 bude mať aspoň nejaký úspech.

 

Minimálne šesťdesiat rokov budeme odsúdení na absolútnu neistotu a čakanie na charakter výsledku.

Avšak, to čakanie, tá neistota, nás bude nesmierne psychicky ubíjať.

Pretože budeme musieť stále rátať aj s tou možnosťou, že celý ten proces znižovania emisií oxidu uhličitého bude zbytočný. A teda zbytočné budú aj naše náklady či čas, ktoré sme mu venovali. Teda, absolútne nič nedosiahneme.

 

Ale ten druhý spôsob, ten spočívajúci v šetrení, už od prvého okamihu uplatňovania bude prinášať výsledky.

Každé to euro, každý ten dolár, ktorý si občan odloží do banky, bude znamenať úsporu.

Úsporu tých surovín a tých energií, ktoré by boli potrebné na výrobu, práve, toho výrobku, ktorý si občan mohol kúpiť za tie peniaze, ktoré si radšej uložil na účet do banky. A ušetria sa nielen suroviny a energie, potrebné na výrobu toho výrobku, ale nevznikne ani oxid uhličitý a ďaľšie rôzne škodlivé exhaláty, ktoré by pri výrobe tohto výrobku vznikli.

 

Ten druhý spôsob znižovania emisií oxidu uhličitého nebude znamenať len znižovanie jeho emisií, bude znamenať šetrenie nášho životného prostredia, jeho celkovú ekologizáciu. Ale, veď, to práve chceme.

Prvý spôsob znižovania oxidu uhličitého znamená zničujúce čakanie a neistotu, a zapojí sa do neho len ten, len tá krajina, ktorá bude chcieť či ktorá bude veriť, že proces znižovania emisií CO2 je prínosom, ale ten druhý spôsob motivuje do toho znižovania emisií CO2 každého občana, v každej krajine, v bohatej aj chudobnej, v africkej, ázijskej, americkej či európskej, nielen tej, ktorá verí tomu, že zníženie oxidu uhličitého prinesie spomalenie otepľovania, ale  aj v tej, ktorá tomuto procesu neverí.

 

Máme v rukách, doslova, zázračný prostriedok, mocnú zbraň, ktorou by sme mohli nielenže znížiť emisie oxidu uhličitého, ale aj spotrebu surovín a energií či emisie iných škodlivých exhalátov, zbraň, ktorá by pomohla všetkým nám, celému životnému prostrediu.

Tou zbraňou sú príťažlivé úroky, príťažlivá úroková miera, ktorá prevyšuje infláciu.

Je to len na nás, či ju využijeme alebo odhodíme.

 

 

„Na jednej strane všemožnými prostriedkami zdôrazňujeme, aké nutné je znížiť emisie oxidu uhličitého za každú cenu kvôli spomaleniu otepľovania, ale je k neuvereniu, že v úplnom protiklade k tejto snahe o ich zníženie, súčasne vynakladáme obrovské náklady na podporu spotreby, teda, vlastne, na zvýšenie emisií CO2, na ešte väčšiu spotrebu tak nedostatkových surovín a energií, na ešte väčšiu devastáciu nášho životného prostredia.

Čiže, súčasne propagujeme dve svojim zmyslom proti sebe stojace činnosti.

Na jednej strane chceme aby ľudia pomohli spomaleniu otepľovania prostredníctvom zníženia emisií oxidu uhličitého,  avšak zároveň ich nabádame, aby tieto emisie zvýšili prostredníctvom čo najväčšej spotreby.

 

Tak čo, vlastne, my ľudia chceme?“ [1]

 

 

 

Poznámka:

Blog „E“:„Nezničme si ju skôr, než z nej vykročíme“ (začína príspevkom E1 [9]), v ktorom je uverejnený aj súčasný príspevok E8.3- Zníženie emisií CO2 efektívnejšie a lacnejšie? Išlo by to. Časť 3.“  je venovaný problematike otepľovania našej planéty a diskutabilného spôsobu jeho riešenia spočívajúceho v nákladnom znižovaní emisií oxidu uhličitého produkovaných ľudskou činnosťou.

 

 

 

[1] https://vlceki.blog.pravda.sk/2022/09/15/e8-1-znizenie-emisii-co2-efektivnejsie-a-lacnejsie-islo-by-to-cast-1/

[2] https://vlceki.blog.pravda.sk/2022/09/24/e8-2-znizenie-emisii-co2-efektivnejsie-a-lacnejsie-islo-by-to-cast-2/

[3] https://vlceki.blog.pravda.sk/2022/07/28/e5-clovek-ako-hlavna-pricina-oteplovania-to-naozaj/

[4] https://vlceki.blog.pravda.sk/2022/07/05/e4-podporou-spotreby-k-teplejsim-zajtrajskom/

[5] https://cz24.news/mirne-cynicka-reportaz-z-klimaticke-konference-v-egypte/

[6] https://vlceki.blog.pravda.sk/2022/09/08/e7-nasa-spochybnuje-cloveka-ako-hlavnu-pricinu-oteplovania/

[7] https://vlceki.blog.pravda.sk/2022/06/16/e2-ako-je-to-vlastne-s-tym-oteplovanim/

[8] https://www.enviroportal.sk/clanok/ruz-europska-unia-produkuje-len-8-celosvetovych-emisii-co2

[9] https://vlceki.blog.pravda.sk/2022/02/01/e1-nasa-planeta-nebojuje-proti-nam-ona-sa-len-brani-nasmu-utoku/

 

E8. 2- Zníženie emisií CO2 efektívnejšie a lacnejšie? Išlo by to. Časť 2.

24.09.2022

Existuje oveľa lepší spôsob na pomoc klíme, na pomoc našej planéte, než to súčasné ničnegarantujúce znižovanie emisií oxidu uhličitého. Spôsob, ktorý by pomohol nielen tomu samotnému znižovaniu emisií CO2, ale ktorý by súčasne oveľa viac pomohol šetriť, doslova, všetko, suroviny všetkého druhu, energie, ktorý by pomohol nášmu životnému prostrediu, našej [...]

E8. 1- Zníženie emisií CO2 efektívnejšie a lacnejšie? Išlo by to. Časť 1.

15.09.2022

Finančne trestáme tých, ktorí emisie CO2 znižujú a chválime a zvýhodňujeme tých, ktorí ich zvyšujú. Nielenže prostredníctvom podpory spotreby, napr. aj formou reklám, nabádame a propagujeme cestu zvyšovania emisií oxidu uhličitého, ale my, doslova, finančne postihujeme všetkých, ktorí sa snažia o záchranu nášho životného prostredia aj pre budúce [...]

E7- NASA spochybňuje človeka ako hlavnú príčinu otepľovania

08.09.2022

Je dobré, že svetlo božie uzrela štúdia s diametrálne odlišným hodnotením vplyvu človeka na otepľovanie, štúdia z dielne americkej NASA. Táto práca jednej z najdôveryhodnejších a najmenej spochybniteľných inštitúcií na svete hovorí, že áno, človek je, síce, zodpovedný za otepľovanie, ale … ale zatiaľ sa nedá určiť miera, akou sa človek na ňom [...]

zelenskyj

Zelenskyj: Ukrajina potrebuje rýchlejšie dodávky zbraní

29.01.2023 21:55

Zelenskyj sa tiež vyjadril k účasti Ruska na olympijských hrách v Paríži v roku 2024.

Erdogan

Turecko by podľa Erdogana mohlo schváliť vstup do NATO pre Fínsko bez Švédska

29.01.2023 20:26

Turecko minulý týždeň odložilo na neurčito nové kolo rokovaní so Švédskom a Fínskom o schválení ich vstupu do Severoatlantickej aliancie.

273160688 1294091934388485 8413840614404756137 n

V noci môže byť do -15 stupňov, cez deň sa očakáva výrazné sneženie i vietor

29.01.2023 20:03

V pondelok môže silnejšie zafúkať na horách, ako aj na juhozápade Slovenska.

Eduard Heger, Richard Sulík, Boris Kollár

O dátume predčasných volieb sa má rozhodnúť v utorok. Kto chce skorší termín a komu vyhovuje až september?

29.01.2023 18:18

Boris Kollár a aj strana SaS už ale pripustili, že by mohli podporiť aj júnový termín. Prečo sa ponáhľať a aký je naopak argument na oddialenie predčasných volieb?

Ivan Vlček

Za necelých sto, za niekoľko posledných desiatok rokov, sme zničili to, čo príroda vytvárala desiatky, ba dokonca stovky miliónov rokov. Oslepení vidinou mámivých ziskov sme nevideli skazu spôsobenú našou chamtivosťou, nepočuli sme zúfalý krik našej zráňanej planéty. Nič sme nevideli, nič sme nepočuli. A karma, ten víťaz odveký, sa čoraz hlasnejšie smiala.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 10
Celková čítanosť: 12916x
Priemerná čítanosť článkov: 1292x

Autor blogu

Kategórie