Finančne trestáme tých, ktorí emisie CO2 znižujú a chválime a zvýhodňujeme tých, ktorí ich zvyšujú.
Nielenže prostredníctvom podpory spotreby, napr. aj formou reklám, nabádame a propagujeme cestu zvyšovania emisií oxidu uhličitého, ale my, doslova, finančne postihujeme všetkých, ktorí sa snažia o záchranu nášho životného prostredia aj pre budúce generácie.
Na jednej strane všemožnými prostriedkami zdôrazňujeme, aké nutné je znížiť emisie oxidu uhličitého za každú cenu kvôli spomaleniu otepľovania, ale je k neuvereniu, že v úplnom protiklade k tejto snahe o ich zníženie, súčasne vynakladáme obrovské náklady na podporu spotreby, teda, vlastne, na zvýšenie emisií CO2, na ešte väčšiu spotrebu tak nedostatkových surovín a energií, na ešte väčšiu devastáciu nášho životného prostredia.
Čiže, súčasne propagujeme dve svojim zmyslom proti sebe stojace činnosti.
Na jednej strane chceme aby ľudia pomohli spomaleniu otepľovania prostredníctvom zníženia emisií oxidu uhličitého, avšak zároveň ich nabádame, aby tieto emisie zvýšili prostredníctvom čo najväčšej spotreby.
Tak čo, my, ľudia, vlastne, chceme?
„Ak sa už hovorí o boji proti otepľovaniu ovzdušia, tak by bolo dobré podívať sa reálnymi očami aj na problém, ktorý je spojený s ekonomikou, ktorý na jednej strane zabezpečuje ten želaný ekonomický rast, ale na strane druhej ho zabezpečuje uplatňovaním mechanizmu, ktorý sám osebe je namierený proti čistému ovzdušiu, proti zdravému životnému prostrediu, prírode, proti znižovaniu emisií oxidu uhličitého, teda proti spomaleniu otepľovania.
Súčasný ekonomický rast snáď každej krajiny sveta je zabezpečovaný podporou spotreby obyvateľstva.
Ekonomický rast štátu je zabezpečený aj tým, že sa opiera o podporu spotreby občanov.
Čím viac občania spotrebujú, tým viac treba vyrábať, a výroba zabezpečuje vznik daní: dane zo mzdy pracovníkov podieľajúcich sa na produkcii výrobkov či poskytujúcich služby, a následne daní generovaných kúpou výrobkov či služieb, teda dane z pridanej hodnoty, a tiež aj spotrebnej dane.
A tak isto do štátneho rozpočtu prúdia aj dane zo ziskov, ktoré pomáhajú svojím zamestnávateľom, čiže producentom výrobkov, dosiahnuť ich pracovníci.
Teda, vlastne, spotreba zabezpečuje príjmy štátneho rozpočtu. Čím vyššia spotreba, tým sú tieto príjmy vyššie.
A preto záujmom každej ekonomiky je, aby občania čo najviac vydávali na kúpu výrobkov a služieb, aby v danej ekonomike, v danom štáte, bola čo najväčšia spotreba.
Ale je to správny prístup z hľadiska ochrany prírody, z hľadiska ochrany životného prostredia, z hľadiska ochrany surovinových zdrojov našej planéty?
Veď my nabádame občana prostredníctvom množstva reklám ku kúpe vecí, ktoré by mnohokrát nepotreboval a kúpy v takom množstve, ktoré veľakrát v značnej miere presahujú potreby občana.
Táto cesta, cesta čo najväčšej spotreby, ktorú občanovi vnucujeme aj za pomoci reklám, je cestou devastovania nášho životného prostredia, je cestou vykrádania surovín, ktoré by mali slúžiť aj budúcim generáciam, cestou zvyšovania emisií oxidu uhličitého.
Toho oxidu uhličitého, ktorému prisudzujeme hlavnú vinu na otepľovaní našej planéty.“ ( viď príspevok „E4- Podporou spotreby k teplejším zajtrajškom“ [1])
Dôsledky otepľovania v podobe rôznych prírodných pohrôm začíname výraznou mierou pociťovať všetci.
Do budúcnosti sa budú prejavovať čoraz závažnejším spôsobom.
Na spomalenie, resp. zastavenie procesu otepľovania ovzdušia prostredníctvom zhora direktívne naservírovanej, a skôr úbohými než aspoň ako tak dostatočnými dôkazmi zdôvodnenej cesty znižovania emisií CO2 bude treba obrovské množstvo finančných prostriedkov.
A, ako sa neustále zdôrazňuje, nejaká iná, lacnejšia a prijateľnejšia možnosť na zníženie emisií oxidu uhličitého zatiaľ neexistuje.
Naozaj?
Naozaj neexistuje niečo, možnože, oveľa lacnejšie a hlavne účinnejšie? Niečo efektívnejšie?
Efektívnejšie v tom zmysle, že by to pomohlo nielen tomu súčasnému jedinému cieľu, teda znižovaniu emisií oxidu uhličitého za účelom spomalenia otepľovania, ale by to navyše veľmi účinne pomohlo aj ochrane životného prostredia v každej jeho oblasti.
Teda, nielenže by sa znížili emisie samotného oxidu uhličitého, ale by sa znížili aj emisie iných exhalátov v podobe rôznych škodlivých plynov či drobných tuhých znečisťujúcich látok v ovzduší, napr. rôznych oxidov dusíka, síry, sadzí, popolčekov a pod., prispelo by to k čisteniu povrchových a podzemných vôd, vôd morí a oceánov, k menšiemu znečisťovaniu pôd, znížila by sa spotreba surovín všetkého druhu, šetrili by sa lesy, teda by to prospelo celej prírode, všetkým jej častiam, flóre i faune, celému životnému prostrediu.
Kvôli znižovaniu koncentrácie oxidu uhličitého v ovzduší budeme musieť obmedziť či ukončiť výrobné činnosti, ktoré sa vyznačujú jeho zvýšenou produkciou, v dôsledku čoho však stratia prácu milióny a milióny pracovníkov.
Budeme musieť zavádzať nové technológie, ktoré sa síce budú vyznačovať nižšími emisiami CO2, teda ho budú vylučovať menej ako tie súčasné, ale zavádzanie týchto nových technológií bude stáť veľmi veľké peniaze.
Avšak, to podstatné, to najhlavnejšie, čo má byť dosiahnuté vynakladaním obrovských nákladov na zníženie emisií CO2, a tým je spomalenie či dokonca zastavenie otepľovania našej planéty, tak to už, bohužiaľ, nie je procesom tohto, ľuďom direktívne nanúteného a intenzívne masovo propagovaného zníženia emisií oxidu uhličitého, vôbec, ale, vôbec, garantované.
Tvrdenie o tom, že zásadný vplyv na otepľovanie má ľudská činnosť, lepšie povedané oxid uhličitý produkovaný ľudskou činnosťou, nie je, totiž, ničím iným, len zatiaľ nepotvrdeným či nedokázaným tvrdením, len hypotézou, teda tvrdením, ktorého pravdivosť či nepravdivosť sa potvrdí až po niekoľkých desaťročiach – minimálne po šiestich, siedmich, ôsmich či viacerých (viď príspevok „E5- Človek – hlavná príčina otepľovania? To ako naozaj?“ [2])– vynakladania obrovských nákladov na znižovanie emisií tohto oxidu.
Zrejme, nie najrozumnejšieho vynakladania peňazí nás všetkých.
Peňazí, ktoré by sa iste dali vynaložiť oveľa účinnejším spôsobom v snahe vysporiadať sa s problémom otepľovania, vysporiadať sa s jeho dôsledkami.
Vynaložiť napr. na opatrenia, ktoré by zmierňovali negatívne dôsledky otepľovania, ktoré by umožnili ľuďom lepšie sa vyrovnávať s týmito dôsledkami.
To, naozaj, neexistuje nič, čo by bolo efektívnejšie, možno oveľa finančne menej náročnejšie ako tá súčasná, skôr násilne než dobrovoľne naservírovaná varianta boja proti otepľovaniu spočívajúca v „neochvejnom a nezmieriteľnom“ boji za znižovanie emisií oxidu uhličitého, v boji realizovanom podľa zhora dodaných narýchlo vykvasených a nedopečených pravidiel a vedenom bez ohľadu na jeho náklady, bez ohľadu na jeho dopad na ekonomiky krajín, hlavne tých chudobnejších, a, hlavne v boji, ktorý síce stopercentne „zaručuje“ pohltenie obrovských financií, ale už ani v najmenšom, ani v minimálnej miere nezaručuje úspech, teda nezaručuje spomalenie otepľovania?
Okrem samotného znižovania emisií oxidu uhličitého nezaručuje tento boj, toto vynakladanie nehoráznych nákladov, vôbec nič.
Neexistuje niečo, nejaký spôsob, nejaká metóda, ktoré by boli nielenže menej nákladnejšie než tá súčasná, na dlhé desaťročia plánovaná a do hmly idúca cesta znižovania emisií oxidu uhličitého, cesta vydávania obrovských financií s neistým výsledkom?
Neexistuje niečo, nejaký iný prístup, ktorý by priniesol nielen to iba samotné zníženie týchto emisií, ale by znamenal oveľa väčší prínos pre ľudí, bol by aj prínosom pre celé životné prostredie, pre celú našu planétu, pre nás všetkých, pre generácie, ktoré prídu po nás?
Prístup, zásluhou ktorého by ľudia boli oveľa ochotnejší k vynakladaniu týchto obrovských nákladov.
Neexistuje nejaký iný spôsob na znižovanie emisií CO2, spôsob, ktorý by bol pre ľudí oveľa žiadúcejší, oveľa motivujúcejší než ten terajší, zhora natláčaný, a nič – okrem samotného zníženia emisií CO2 – iné negarantujúci, ten terajší direktívne servírovaný s veľmi neistým výsledkom čo sa týka spomalenia otepľovania?
Nejaký iný spôsob motivujúcejší pre ľudí práve preto, pretože by ľudia vedeli, že tento spôsob nielenže prispeje k tomu samotnému zníženiu emisií CO2, ale zároveň motivujúcejší aj k znižovaniu stále narastajúcej spotreby všetkého možného, k zmenšeniu nenásystného drancovania surovín našej planéty, k šetreniu nášho životného prostredia vo všetkých jeho oblastiach?
Motivujúcejší v tom zmysle, že teda keď už budeme vynakladať obrovské náklady na znižovanie emisií oxidu uhličitého, tak by sme to my, občania, mali vnímať – to vynakladanie tých nákladov – ako niečo naozaj zmysluplné, čo k niečomu užitočnému povedie, ako niečo, čo nám ľuďom čo najrýchlejšie ukáže pozitívnu odozvu na to vynakladanie tých horibilných nákladov, že nám to ukáže niečo pozitívne čo sa dosiahlo práve tým vynakladaním nákladov, niečo viditeľné a kladne pociťovateľné, niečo konkrétne, čo budú brať ľudia ako dobro, ktoré vykonali v prospech seba, v prospech klímy, v prospech životného prostredia, v prospech svojej planéty.
Pretože teraz je o tom presvedčených len veľmi málo ľudí, teda presvedčených o tom, že to súčasné, skôr tvrdou politickou silou než dostatkom odborných argumentov, presadzované znižovanie emisií CO2, povedie k spomaleniu otepľovania.
Veď ľudia by to vynakladanie tých nákladov na zníženie emisií mali brať s čo najväčším pochopením, mali by byť s tým čo najviac vnútorne stotožnení, a nie, ako teraz, s čo najväčším odporom či znechutením.
Ale veď, akú už len ochotu k vynakladaniu týchto obrovských nákladov na znižovanie oxidu uhličitého môžu v súčasnosti ľudia mať, keď vedia, že za prvé, vôbec sa s určitosťou nevie, či ten oxid uhličitý vylučovaný ľudskou činnosťou, tak či ten je skutočne tou hlavnou príčinou otepľovania, a za druhé, aj všetci tí, ktorí to znižovanie oxidu uhličitého razantne presadzujú, tak aj všetci oni, aj tí najzarytejší stúpenci teórie o oxide uhličitom vylučovanom ľudskou činnosťou ako hlavnej príčine otepľovania, tak aj tí sa dodajedného zhodujú v tom, že to, či to znižovanie emisií CO2 pomôže spomaleniu otepľovania, v akom rozsahu to pomôže, tak to sa ukáže až za viac desaťročí.
Minimálne až za šesť, sedem, osem alebo aj za viac desaťročí.
Minimálne až za šesťdesiat rokov? Iste nie skôr?
My minimálne až za šesťdesiat rokov uvidíme, či tie naše obrovské každoročné stámiliardové náklady do znižovania emisií oxidu uhličitého mali, vôbec, nejaký zmysel alebo či to bolo niečo úplne, ale úplne nezmyselné, čo nás ožobračilo o desiatky biliónov eur, čo nám ukradlo desiatky rokov času, ktorý sme mohli využiť oveľa účelnejšie, oveľa efektívnejšie?
Tak to je, skutočne, „potešujúci“ prísľub či „fantastická“ nádej pre ľudí.
A neexistuje iná cesta, cesta, ktorá by neznamenala utlmenie či násilné ukončenie rôznych výrobných činností vyznačujúcich sa emisiami CO2, cesta ktorá by nepredstavovala stratu miliónov pracovných miest a obrovské finančné náklady v podobe biliónov či skôr desaťbiliónov eur, ktoré budú musieť znášať občania?
Neexistuje cesta, ktorá by proti tej súčasnej – skôr tvrdo a demagogicky než logicky a bez dostatočných dôkazov o svojej správnosti – natláčanej ceste priniesla nižšími nákladmi väčšie zníženie emisií oxidu uhličitého?
Cesta, ktorá by tie desaťmilióny pracovných miest nezrušila, ktorá by oproti tejto súčasnej nákladnej ceste či metóde zameranej čisto len na znižovanie emisií oxidu uhličitého navyše garantovala aj zníženie emisií iných škodlivých exhalátov.
Ktorá by znamenala väčšiu čistotu pre povrchové a aj podzemné vody, pre vody morí a oceánov, menšie znečisťovanie pôd, zníženie spotreby surovín našej planéty a ich ušetrenie pre tých, ktorých čas sa začne ešte len odmeriavať, ktorí ešte len na tento svet prídu.
Neexistuje cesta, ktorá by bola pre životné prostredie, pre celú našu planétu oveľa väčším prínosom než tá súčasná charakterizovaná ničím iným len samotným kontroverzným znižovaním emisií oxidu uhličitého, cesta, ktorá by okamžite, ale, naozaj, od prvého momentu svojej realizácie ukázala pozitívne výsledky svojho uplatňovania.
Súčasná už rozbiehajúca sa cesta znižovania emisií oxidu uhličitého podľa nastoleného zámeru, teda znižovania týchto emisií oxidu uhličitého prostredníctvom utlmovania rôznych výrobných činností vyznačujúcich sa zvýšenou produkciou CO2, má jeden veľmi nepríjemný parameter.
Bohužiaľ, aj tí najlepší odborníci na problematiku otepľovania klímy, aj tí najväčší podporovatelia procesu znižovania emisií oxidu uhličitého, tak tí všetci sa, jednoznačne, zhodujú v tom, že výsledky tohto nášho boja proti otepľovaniu, teda výsledky toho vynakladania obrovských nákladov na zníženie emisií oxidu uhličitého neuvidíme hneď, za mesiac alebo za osem, či za pár rokov, ale tie výsledky toho vynakladania nákladov na boj s otepľovaním, tak to uvidíme až za desaťročia, až za viac desaťročí:
„Štúdia britských vedcov predpovedá častejší výskyt povodní a období sucha. Tento stav by mal pretrvať aj niekoľko desaťročí potom, ako sa nám podarí stabilizovať globálnu teplotu vzduchu. Najnovšia analýza prináša dôkazy o tom, že globálne otepľovanie bude aj naďalej prinášať „zmätok“ do charakteru globálneho počasia, a to aj niekoľko desaťročí potom, ako sa nám podarí znížiť emisie skleníkových plynov.“ [3]
Časť vety z vyššie uvedenej citácie: „… globálne otepľovanie bude aj naďalej prinášať „zmätok“ do charakteru globálneho počasia, a to aj niekoľko desaťročí potom, ako sa nám podarí znížiť emisie skleníkových plynov.“, neznamená nič iné, len to, že až niekoľko desaťročí po dosiahnutí uhlíkovej neutrality – ktorú by bolo možné dosiahnuť okolo r. 2060 [2] – tak až po takomto dlhom čase, až niekoľko desaťročí po dosiahnutí tejto uhlíkovej neutrality, sa dozvieme či to naše niekoľkodesaťročné vynakladanie obrovských nákladov malo, vôbec, nejaký zmysel.
Čiže, výsledky už v súčasnosti rozbiehajúceho sa procesu znižovania emisií oxidu uhličitého uvidíme až za niekoľko desaťročí, minimálne za šesť, sedem alebo až za viac. Skôr iste nie.
A to ešte neuvidíme výsledky v tom zmysle, že k tomu spomaleniu otepľovania skutočne aj dôjde a my uvidíme už nejaké konkrétne pozitívne výsledky tohto znižovania oxidu uhličitého, teda uvidíme pozitívny vplyv tohto znižovania emisií CO2 na spomalenie otepľovania, ale my len uvidíme, či to znižovanie emisií CO2 malo nejaký zmysel, či k nejakému spomaleniu, vôbec, došlo, alebo nedošlo k ničomu, k žiadnemu, resp. len k bezvýznamnému spomaleniu otepľovania.
Ako už bolo povedané, to, či za otepľovanie našej planéty môže skutočne v hlavnej miere človek svojou zvýšenou produkciou oxidu uhličitého, tak to už až také isté, až také jednoznačné, nie je.
Jednoducho, to nevieme, len sa – aj na základe nedostatočných dôkazov – spoliehame, že, možno to tak je.
Možno áno, ale možno nie.
Zatiaľ nikto nepredložil dostatočne presvedčivé dôkazy o tom, že emisie oxidu uhlíka produkované činnosťou človeka sú tým činiteľom, ktorý je v hlavnej miere zodpovedný za ten zrýchľujúci nárast otepľovania, teda nevieme dokázať, že nárast emisií CO2 produkovaných človekom je tým, čo má najväčší podiel na vzraste teploty ovzdušia.
Zatiaľ to nie je nič iné len tvrdenie, ktorého pravdivosť nepoznáme, nevieme určiť či človek, či ľudská činnosť, má podstatný vplyv na ten nárast otepľovania alebo či vplyv človeka na otepľovanie je oveľa nižší, príp. zanedbateľný.
Neustále, bez dostatočných dôkazov, sa tvrdošijne presadzuje názor, že tým hlavným činiteľom zodpovedným za otepľovanie našej planéty je oxid uhličitý produkovaný ľudskou činnosťou.
Avšak toto tvrdenie natláčané verejnosti podľa starého a osvedčeného hesla: „Stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou“, nie je tou pravou pravdou.
Samozrejme, nikto netvrdí, že toto tvrdenie je lož.
Nie je to lož, ale nie je to ani pravda.
Zatiaľ je to len hypotéza, teda tvrdenie, o ktorom nevieme, či je pravdivé alebo nepravdivé.
To, že oxid uhličitý spôsobuje skleníkový efekt, to nikto nepopiera, avšak otázne je to, či oxid uhličitý produkovaný človekom je tým hlavným faktorom zodpovedným za otepľovanie našej planéty.
Súčasní obhajcovia oficiálne presadzovaného tvrdenia o otepľovaní, o tom, že oxid uhličitý produkovaný ľudskou činnosťou je v hlavnej miere zodpovedný za otepľovanie klímy, zdôrazňujú, že zvyšovanie koncentrácie emisií CO2 v ovzduší následne vedie k zvýšenému otepľovaniu.
Čiže, vlastne hovoria, že najprv sa zvýši koncentrácia oxidu uhličitého v ovzduší a tá následne spôsobí vzrast teploty ovzdušia alebo inými slovami: zvyšovanie koncentrácie emisií CO2 je príčinou a vzrast teploty dôsledkom.
Nižšie uvedená citácia tomu, však, odporuje:
„Koncentrace CO2 se měnila v období pleistocénu (zhruba posledních dva a půl milionu let) v mezích 180 až 290 ppm s časovým zpožděním za změnou teploty. V posledních 500 000 let byla maxima a minima křivek CO2 opožděná za extrémy teplot v rozmezí 300 až 600 let. Změna koncentrace CO2 byla vždy důsledkem změny teploty v jednotlivých cyklech. To znamená, že nejdřív stoupla teplota a pak teprve koncentrace CO2 v atmosféře.“ [4]
V vyššie uvedenej citácii je len povedané, že počas posledných 500 000 rokov existencie našej planéty sa vzťah teploty ovzdušia a koncentrácie CO2 v ovzduší nerealizoval podľa súčasného, verejnosti servírovaného tvrdenia o mechanizme otepľovania našej planéty, teda, že zvyšovanie koncentrácie CO2 následne vedie k zvýšeniu teploty ovzdušia, ale prebiehal tak, že najprv došlo k zvýšeniu teploty a až potom, s niekoľkostoročným odstupom, došlo k zvýšeniu koncentrácie emisií oxidu uhličitého.
Čiže to, čo sa v súčasnosti oficiálne tvrdí o otepľovaní, a to, čo je uvedené v vyššie uvedenej citácii, si absolútne odporuje.
Zatiaľ tvrdenie o podstatnom vplyve človeka na otepľovanie nie je nič iné, len hypotéza, ktorej pravdivosť či nepravdivosť sa ukáže až po niekoľkých desiatkách rokov.
A to, že sa určitá skupina ľudí, v tom aj odborníkov, snaží toto tvrdenie za každú cenu, aj pomocou obrovskej moci väčšiny médií, do tejto polohy posunúť – aj keď to, iste, mnohí z nich myslia iste dobre, v záujme spomalenia otepľovania – tak to ešte nie dôkaz toho, že tomu tak je, teda, že oxid uhličitý produkovaný ľudskou činnosťou je tou hlavnou príčinou otepľovania.
Je to skôr len ich zbožná túžba všetkými možnými prostriedkami posunúť hypotézu o oxide uhličitom vyprodukovanom človekom ako hlavnej príčine otepľovania do polohy nespochybniteľného dôkazu.
Mnohí z nich si, však, neuvedomujú, že vysvetľovanie procesu otepľovania klímy, resp. klimatických zmien, len vplyvom zvyšovania emisií oxidu uhličitého, nie je nič iné len tvrdošijné presadzovanie tejto hypotézy za vedomého ignorovania iných vplyvov, za vedomého ignorovania iných všeobecne známych faktov odporujúcich hypotéze o tom, že na otepľovaní našej planéty majú hlavný vplyv skleníkové plyny produkované ľudskou činnosťou, predovšetkým oxid uhličitý.
Alebo ďalší fakt v nižšie uvedenej citácii, ktorý hovorí o tom, že v minulosti už boli niekoľkokrát vyššie teploty než je teplota v súčasnosti, čiže, vlastne, to otepľovanie, ktoré teraz prebieha, tak to sa, predsa, nedeje po prvýkrát v histórii našej planéty. Na Zemi už boli obdobia s vyššou teplotou než je v súčasnosti, avšak koncentrácia emisií oxidu uhličitého bola vtedy oveľa nižšia než je tá terajšia (hodnota CO2 v súčasnosti – 415 ppm). Ak by platilo to súčasné tvrdenie, že rast teploty ovzdušia je spôsobený rastom koncentrácie emisií CO2, potom tá koncentrácia CO2 v ovzduší by musela byť pri vtedajšej vyššej teplote tiež vyššia.
„V obdobích pleistocénu ani holocénu nenacházíme jediný případ, kdy by byla teplá perioda způsobená vzrůstem obsahu CO2 v atmosféře. Naopak jsou dokumentované klimatické změny probíhající proti působení skleníkového efektu. Byly zjištěny teplotní výkyvy trvající stovky let s teplotami výrazně vyššími, než je současná globální teplota a koncentrace CO2 tehdy nestoupla nad 300 ppm. Vyplývá z toho, že na všechny experimenty provedené přírodou působily jiné faktory než skleníkový efekt. Na současné oteplení tedy zřejmě také spolupůsobí ony ostatní faktory, a to mnohem výrazněji než skleníkový efekt. Skleníkový efekt se na současném oteplení sice spolupodílí, ale není hlavním faktorem. “ [4]
Vyššia citácia len zdôrazňuje, že otepľovanie, resp. rast teploty ovzdušia, nie je dôsledkom len jednej príčiny, jedného vplyvu – konkrétne, v našom prípade len vplyvu rastu koncentrácie emisií oxidu uhličitého – ale tých vplyvov, ktoré na seba vzájomne pôsobia a sú zodpovedné za nárast oteplenia planéty je viac.
A, práve skutočnosť toho, že niet dostatočných dôkazov o oxide uhličitom vylučovanom ľudskou činnosťou ako hlavnej príčine otepľovania, tak práve táto skutočnosť, skutočnosť nedostatku relevantných dôkazov o príčine otepľovania, sa o to viac maskuje farbistým vykresľovaním a zdôrazňovaním toho, ako otepľovanie poškodí človeka.
Prevažná väčšina textu súčasných článkov o otepľovaní nepodáva dôkazy či skôr nepodáva žiadne také, ktoré by jasne odôvodnili, že oxid uhličitý vylučovaný činnosťou človeka je naozaj tou hlavnou príčinou súčasného otepľovania.
Deväťdesiat percent textu, ak nie celý, všetkých článkov a diskusií zameraných na problematiku otepľovania je venovaných možno trocha strašidelnému – aj keď pravdivému – vykresľovaniu pustošivých následkov otepľovania, následkov postihujúcich tak životné prostredie ako aj človeka.
Čiže keď niet dôkazov o otepľovaní, tak sa to nahradí o to hrôzostrašnejším opisom jeho dôsledkov.
Celé to presviedčanie ľudí o tom, že znižovanie emisií oxidu uhličitého povedie k zníženiu otepľovania sa robí podľa známej schémy manipulácie myslenia ľudí, že keď chcete niečo nedokázané či nedostatočne dokázané, alebo dokonca nejakú nepravdu podať tak, aby to vypadalo vieryhodne, teda pravdivo, tak najprv podáte tú časť informácie, ktorá je pravdivá, a ktorej pravdivosť si ľudia môžu ľahko overiť, a potom pripojíte to, čoho pravdivosť už nie je taká istá, či dokonca je to nepravdivý fakt, a ľudia už budú mať tendenciu aj bez overenia si uveriť tomu, že aj táto nedokázaná či nepravdivá informácia je pravdou.
Miesto toho, aby sa uviedli dostatočné dôkazy, ale naozaj silné pravdivé fakty o príčinách otepľovania, resp. silné dôkazy o tom, že znižovanie emisií oxidu uhličitého povedie k zaručenému spomaľovaniu otepľovania, tak miesto toho – keďže tých dôkazov niet – sa to nahrádza kvetnatým opisom hrôz, ktoré prináša otepľovanie, čo všetko strašné nám prinesie zvyšovanie teploty klímy a zavŕši sa to tým, že sa bez žiadneho dostatočného dôkazu uvedie, že oxid uhličitý generovaný ľudskou činnosťou je tou hlavnou príčinou rastúceho otepľovania.
Naozaj, dôkaz na zaplakanie.
A s tým sa ľudia majú, akože, uspokojiť, to majú prijať a byť ticho a nestarať sa do toho, že sa na náklady určené na znižovanie údajnej hlavnej príčiny otepľovania, na ničnegarantujúce znižovanie oxidu uhličitého generovaného ľudskou činnosťou, tak, že sa na tieto donebasiahajúce náklady budú skladať svojimi daňami, že to pôjde z ich vrecák? [2]
Nakoniec, aj odborníci z NASA (Národný úrad pre letectvo a vesmír), inštitúcie, ktorá má snáď ten najlepší súbor informácií o kozme a klíme, o procese otepľovania, sa vyjadrili, že nemožno určiť, akou mierou sa podieľa človek na otepľovaní, teda nemožno určiť, či človek je alebo nie je tou hlavnou príčinou otepľovania.
„Podle výzkumníků je však obtížné určit, zdali za zrychlením oteplování stojí změny způsobené člověkem, či cyklické výkyvy klimatu. „Všechny (důvody) se tak trochu mísí dohromady,“ řekl Loeb, který dodal, že k určení míry přispění jednotlivých faktorů je zapotřebí dalšího výzkumu. Podle Johnsona to však neznamená, že by lidé byli z obliga. „Za část z toho jsme zodpovědní my. Jen není jasné, jak moc,“ řekl Johnson.“ [5]
A tento istý názor, ako aj odborníci z NASA – z jednej z najdôveryhodnejších inštitúcií zaoberajúcich sa výskumom vesmíru a klímy, ktorá spolu so svojím najväčším rivalom, Ruskom, má tie najlepšie poznatky o kozme a o klimatických dejoch prebiehajúcich na našej planéte – majú aj prezidenti dvoch krajín, dvoch najväčších veľmocí v oblasti kozmického výskumu, prezidenti USA a Ruska. Ich výpovede v takých dôležitých otázkach pre ľudstvo, ako je otepľovanie, sú, bezpochyby, konzultované s tými najlepšími odborníkmi na problematiku otepľovania v ich krajinách.
Postoje USA a Ruska, postoje priekopníkov a lídrov kozmického a klimatického výskumu, podané ústami ich najvyšších predstaviteľov, postoje v tak citlivej a v súčasnosti, snáď, najpálčivejšej problematike ľudstva, postoje v otázke otepľovania našej planéty, tak tieto postoje sú napriek už ich spomínaným protichodným názorom v mnohých iných oblastiach, zhodné.
A práve aj táto vzácna zhoda ich názorov na fenomén otepľovania v porovnaní s rozdielnymi názormi v iných oblastiach je tým, čo s vysokou pravdepodobnosťou podčiarkuje objektívnu správnosť tohto pohľadu, teda názoru, že nie je možné zatiaľ určiť, či za globálne otepľovanie môže viac človek, teda oxid uhličitý produkovaný ľudskou činnosťou, alebo, či zaň väčšou mierou môžu mimoľudské vplyvy.(viď príspevok „E7- NASA spochybňuje človeka ako hlavnú príčinu otepľovania“ [6])
A, práve preto v súčasnosti dôkazmi nedostatočne podložené a čoraz väčšie množstvo otázok vzbudzujúce tvrdenie, že oxid uhličitý vylučovaný ľudskou činnosťou je tou hlavnou príčinou otepľovania, je, bohužiaľ, slabý či skôr nulový dôvod na vydávanie obrovských biliónových nákladov na znižovanie emisií oxidu uhličitého, na utlmovanie rôznych výrobných činností vyznačujúcich sa zvýšenou produkciou CO2 či na prepúšťanie miliónov pracovníkov pracujúcich pri takýchto činnostiach.
To nie je žiadny oprávnený dôvod, žiadne odôvodnenie, k vynakladaniu týchto nákladov.
To je len snaha určitej skupiny ľudí vydávať za dôkaz tvrdenie, ktoré je v skutočnosti len hypotézou, teda je niečím, čoho pravdivostnú hodnotu zatiaľ nevieme určiť.
Na základe súčasných nedostatočných poznatkov nevieme určiť či toto tvrdenie je pravdou či nepravdou.
Pokračovanie príspevku v ďaľšej časti: „E8. 2- Zníženie emisií CO2 efektívnejšie a lacnejšie? Išlo by to. Časť 2.“
[1] https://vlceki.blog.pravda.sk/2022/07/05/e4-podporou-spotreby-k-teplejsim-zajtrajskom/
[2] https://vlceki.blog.pravda.sk/2022/07/28/e5-clovek-ako-hlavna-pricina-oteplovania-to-naozaj/
[3] https://www.shmu.sk/en/?page=2049&id=134
[6] https://vlceki.blog.pravda.sk/2022/09/08/e7-nasa-spochybnuje-cloveka-ako-hlavnu-pricinu-oteplovania/
Celá debata | RSS tejto debaty