A ak sa už hovorí o boji proti otepľovaniu ovzdušia, tak by dobré podívať sa reálnymi očami aj na problém, ktorý je spojený s ekonomikou, ktorý na jednej strane zabezpečuje ten želaný ekonomický rast, ale na strane druhej ho zabezpečuje uplatňovaním mechanizmu, ktorý sám osebe je namierený proti čistému ovzdušiu, proti zdravému životnému prostrediu, prírode, proti spomaleniu otepľovania.
Súčasný ekonomický rast snáď každej krajiny sveta je zabezpečovaný podporou spotreby obyvateľstva. Ekonomický rast štátu je zabezpečený aj tým, že sa opiera o podporu spotreby občanov.
Čím viac občania spotrebujú, tým viac treba vyrábať a výroba zabezpečuje vznik daní: dane zo mzdy pracovníkov podieľajúcich sa na výrobe produktov či poskytujúcich služby, a následne daní generovaných kúpou výrobkov či služieb, teda dane z pridanej hodnoty, a tiež aj spotrebnej dane.
A tak isto do štátneho rozpočtu prúdia aj dane zo ziskov, ktoré pomáhajú svojím zamestnávateľom dosiahnuť ich pracovníci.
Teda vlastne spotreba zabezpečuje príjmy štátneho rozpočtu. Čím vyššia spotreba, tým sú tieto príjmy vyššie.
Čiže záujmom každej ekonomiky je, aby občania čo najviac vydávali na kúpu výrobkov alebo služieb, aby sa čo najviac kupovalo.
Ale je to správny prístup z hľadiska ochrany prírody, z hľadiska ochrany životného prostredia, z hľadiska ochrany surovinových zdrojov našej planéty?
Veď my nabádame občana prostredníctvom množstva reklám ku kúpe vecí, ktoré by mnohokrát nepotreboval a kúpy v takom množstve, ktoré veľakrát v značnej miere presahujú potreby občana.
Tá cesta spotreby, ktorú občanovi vnucujeme aj za pomoci reklám, je cestou devastovania nášho životného prostredia, je cestou vykrádania surovín, ktoré by mali slúžiť aj budúcim generáciam.
Vedieme občana k tomu, aby si neustále kupoval nové a nové veci bez ohľadu na to, či sú tieto veci preňho nevyhnutné, alebo by sa bez nich kľudne zaobišiel.
Masívne využívame na to faktor módy.
To čo bolo vlani moderné, to je tento rok už viac menej nemoderné a za dva či tri roky sa v tom častokrát cítite ako posledný dinosaurus.
Pretože tak vám to predostrú – napr. aj vaše úprimné deti – tak budete vidieť sám seba, ak sa neprispôsobíte móde.
Tá košeľa, čo ste mali na sebe za posledné tri roky trikrát, tak tá už vybehla z módy, a tie nohavice, málo nosené, stále takmer ako nové, čo ste si kúpili pred štyrmi rokmi, no tak tie sú už dávno out. „Ste taký staromódny.“
Častokrát vyhadzujete do kontajnera veci takmer neopotrebované, málo nosené. Ešte dobré, bez žiadnych známok poškodenia.
Tie moderné topánky, čo ste si kúpili predvlani či pred troma rokmi … tak tie, bohužiaľ, tak tie boli moderné pri kúpe, ale teraz sa už nenosia.
Ale netrápte sa, sú tu nové modely, v akej len chcete farbe, v akom len chcete prevedení, z kvalitnejšieho aj menej kvalitného materiálu, lacnejšie či drahšie.
Vyrobí sa všetko. Vyrobí sa toľko, v takom množstve, že sa to nikdy nespotrebuje.
A teda sa to vyhodí, zrecykluje či zničí. Pretože to bude už nemoderné, nikto to už nebude chcieť a zbytočne to zaberá miesto.
A že potrebujeme nové a nové suroviny, ktorých zabezpečenie je energeticky náročné?
Taká košeľa. Stará sa už nenosí, a tá nová … na jej výrobu treba bavlnu, tú treba dopestovať a počas rastu sa o ňu starať.
Ale veď máme prostriedky, rôzne poľnohospodárske stroje, ktoré zabezpečia ošetrovanie bavlny počas jej rastu.
Ale spotrebujú palivo. A to palivo vylučuje škodliviny, spaliny – napr. uvoľňujú oxid uhličitý – ktoré znečisťujú ovzdušie a prispievajú aj k otepľovaniu klímy.
Nelietame. Nie, že by sme si to naordinovali v záujme čistejšieho ovzdušia. Nie, to nie, až takí ekológiechtiví nie sme, veď to by predsa tomu globálnemu internacionalistovi ohraničilo jeho nekonečné zisky.
Paradoxne, pomohol nám vírus.
Nepýtal sa nás, či chceme, či si to želáme. Prišiel, usalašil sa tu, a my sa musíme so škrípaním zubov prispôsobovať.
Ovzdušie sa čistí, voda tiež, do riek sa vracajú ryby.
Zakazujeme drogy, pretože ničia ľudské zdravie.
A čo tak zakázať módne prehliadky, alebo len každú druhú? Čo tak zakázať autosalóny alebo len každý tretí?
Vyrábať len polovičné množstvo modelov košieľ, topánok či áut.
Samozrejme, toľko druhov topánok, koľko druhov využitia. Iné na slávnosť, iné na turistiku, do práce, k vode, na šport, do reštaurácie atď., a, samozrejme, nie len v jednom farebnom prevedení, ale napr. v dvestopäťdesiatich rôznych farebných kombináciach.
Ale, už len v dvestopätdesiatich farebných kombináciach, a nie ako doteraz, v tisíc.
Predsa ak niekto zoderie svoje topánky, môže si kúpiť do aleluja množstvo ďaľších, ale už bude obmedzený ponukou farebného prevedenia, resp. designu.
A autá by boli všetky s tým istým tvarom karosére, aj v tej istej farbe, len motory by sa dávali iné, podľa výkonnosti.
No, načo by boli niekomu v garáži tri autá, aj keď s rôzne silnými motormi, ale vzhľadovo také isté, aj farebne.
Aj autá, aj oblečenie … a pomôžeme ovzdušiu, pomôžeme životnému prostrediu, bude sa menej vyrábať, bude menej emisií oxidu uhličitého, teda spomalíme otepľovanie.
Možno tie autá jednej farby, jedného typu karosérie a iné výrobky v obmedzených farebných variantach sú trocha nedemokratické, sú takou menej demokratickou cestou, ale my , ľudstvo, predsa, potrebujeme nejak obmedziť to otepľovanie klímy, potrebujeme zastaviť to znečisťovanie, tú devastáciu životného prostredia, to samovražedné ničenie našej planéty.
Aj za cenu určitých opatrení, oproti súčasnému spôsobu žitia možnože menej či aj viac tvrdších, možno pre niekoho nie až takých demokratických.
A tvrdších nielen stále pre tých chudobnejších či aj z tej strednej triedy, ale, tvrdších, konečne, aj pre tých bohatších, a, hlavne, pre tých extrémne bohatých.
Tvrdších rovnako pre všetkých, teda aj pre tých najbohatších. Bez výnimiek.
Ale iné východisko nemáme.
Pretože inak, ak si v tých demokratických pravidlách spotreby sami neuberieme, nepritvrdíme, sami neprikážeme … tak tie následky toho zamorovania životného prostredia a otepľovania sa nebudú správať podľa demokratických pravidiel, budú sa správať podľa absolútne iných pravidiel, podľa tých svojich, často veľmi krutých.
To čoraz väčšie znečisťovanie podzemných vôd, morí, vrchných a aj tých nižšie ležiacich vrstiev pôdy, tie s čoraz väčšou frekvenciou sa opakujúce a čoraz intenzívnejšie tornáda a zničujúce hurikány či obrovské lesné požiare, to roztápanie ľadovcov so zvyšovaním hladiny oceánov a morí a následným zatápaním najnižšie položených obývaných a neobývaných území našej planéty, náhle, extrémne silné búrky s ničiacimi povodňami, dlhotrvajúce intenzívne dažde so záplavami, vlny horúčav a suchá ničiace úrodu a prinášajúce hlad sa nebudú správať demokraticky, spôsobia smrť mnohých ľudí a nebudú sa nás pýtať či môžu, či nám to nebude vadiť, jednoducho udrú bez opýtania, udrú bez toho, žeby sa pýtali o povolenie či môžu, kedy môžu a kde môžu.
„My sme pre našu planétu tiež len stámilióny či miliardy vírusov, ktoré sa na nej zdržujú, ktoré s ňou žili od svojho počiatku v príkladnej symbioze, neškodili jej, využívali to, čo hostiteľ ponúkal, využívali jej pohostinnosť.
Naša planéta, Zem, nám dala všetko, čo len mohla, nech si z toho zoberieme toľko, koľko potrebujeme.
A my sme si brali, brali sme si toľko, koľko sme potrebovali, nažívali sme jeden s druhým k vzájomnej spokojnosti.
Až raz prišiel niekto, kto zistil, že veď si môže zobrať viac, nielen toľko, koľko potrebuje, koľko mu je potrebné na spokojný život, ale že si môže zobrať viac, a ešte aj dobre na tom zarobiť.
Zobral si jeden, potom druhý, tretí … a nakoniec sme začali brať mnohí.
Všetci viac ako sme potrebovali.
A tá naša čoraz väčšia a väčšia nenásytnosť po ďaľšom a ďaľšom, postupne rástla a začala prekračovať všetky prípustné medze.
Tá naša snaha zobrať si viac ako potrebujeme, zobrať viac a viac, a stále viac, bolo tým, čo začalo našu planétu ničiť, čo ju začalo čoraz viac zraňovať.
Aj napriek rastúcemu počtu tých rán bola Zem ticho, neozývala sa, dúfala, že to skončí, že s tým nadmerným bratím, s tou nadmernou spotrebou, raz prestaneme, že raz vyrastieme s tých nerozvážnych rokov a dospejeme, podobne ako raz dospeje každé dieťa.
Zem mala s nami stále trpezlivosť, stále bola ticho, mlčala, stále nám verila.
A my sme tú jej dôveru čoraz viac zneužívali, čoraz viac sme ju zraňovali. A ona bola ticho a trpela.
Tie vírusy, ktoré s ňou tisíročia nažívali v ukážkovej symbióze, začali pomaly mutovať do čoraz nebezpečnejšej podoby a posledných pár sto rokov, pod vplyvom chamtivosti a nenásytnosti, zmutovali do zhubnej rakovinovej formy a devastujúcim spôsobom čoraz viac napádajú organizmus svojho hostiteľa.
A naša planéta na to zareagovala tak isto, ako zareaguje aj organizmus človeka po napadnutí neznámym škodlivým vírusom, teda zvýšením teploty tela.
Začala zvyšovať teplotu a čaká, či sa tie škodlivé vírusy, ktoré niekedy neškodili, tak či sa umúdria, či prestanú škodiť.
A ak sa neumúdria, organizmus planéty bude reagovať ďaľším zvýšením teploty, až kým tie vírusy celkom nezničí.
Alebo, až kým sa tie škodiace vírusy neumúdria.
Posledné stáročia, zaslepení honbou za peniazmi, za nekonečnými ziskami, sme začali naše požiadavky na našu planétu neúmerne stupňovať.
Začali sme čoraz viac zneužívať to, čo nám dávala bezplatne, začali sme byť čoraz nenásytnejší, čoraz krutejší voči nej.
Nestačilo nám, že to, čo sme si od nej zobrali, ďaleko presahovalo naše potreby, chceli sme stále viac a viac, pretože my, ľudia, sme tvormi nenásytnými, chceme mať stále viac a viac, nehľadiac na to, že toľko toho vôbec nepotrebujeme.
Ale čím viac niečoho máte, napriek tomu, že to nikdy nespotrebujete, tým ste síce na okamih spokojnejší, ale hneď ten ďalší okamih už oveľa nenásytnejší.
Ospravedňujete si to tým, že chcete len zabezpečiť seba a svoje deti, partnera, svojich súrodencov, že chcete len pomôcť ich rodinám, a potom bratrancom s ich rodinami, prabratrancom a ešte aj ich bratrancom a prabratrancom, a vaša doteraz silne spiaca láska k čoraz vzdialenejšej a vzdialenejšej rodine sa premieta do čoraz obludnejšej podoby.
Zhŕňate na kopu, a veľkosť tej kopy, pohľad na jej výšku, vás na jednej strane chvíľkovo uspokojuje, no zároveň vám ten pohľad hneď aj pripomína a vyčíta, že veď tá kopa nie je až taká veľká, aby nemohla byť ešte väčšia, veď tá kopa toho či tamtoho je predsa väčšia, a teda aj tá vaša by predsa mohla byť ešte väčšia, a ešte väčšia a väčšia, a tak stále až donekonečna.
A čím viac máme, tým viac chceme, tým sme nenásytnejší, lačnejší, pažravejší, tým viac chceme pre seba vyrvať z náručia bohatstva určeného pre nás všetkých.
Zabúdame na naše rodiny, na naše deti, odcudzujeme sa im, zabúdame, že to, čo tu máme, nie je len pre nás, ale je aj pre tých, ktorých čas ešte len príde, ktorých čas sa ešte len začne odmeriavať.
Náš čas sa meria časom dosiahnutia ďaľšieho vopred stanoveného zisku, náš úspech hodnotíme veľkosťou prírastkov nášho bohatstva.“ (viď príspevok „E1 – Naša planéte nebojuje proti nám, ona sa len bráni nášmu útoku“ [1]
Možno by bolo lepšie radšej zaviesť trocha menej demokratické pravidlá do našej spotreby, než sa dívať na tú nedemokratickú spúšť a mŕtvych, ktorú tu zanechajú tie živly.
No, pravdu povediac, to obmedzenie množstva vyrábaných výrobkov, nie je to až také dobré, nie je to to najlepšie východisko.
Pretože to obmedzenie sortimentu vyrábaných výrobkov by síce pomohlo životnému prostrediu, ale znížením výroby by obrovsky vzrástla nezamestnanosť.
A ako zamestnať tých prepustených z práce?
Treba im dať niečo robiť. Pretože inak môže z tej masy nezamestnaných vzniknúť veľmi nebezpečná masa nespokojných.
Nebezpečná … a … a pre koho, vlastne, nebezpečná? Pre koho viac?
Pre tých chudobnejších či najchudobnejších, alebo pre tých bohatších, pre tie elity, pre tých najbohatších z bohatých?
A čo tak autá len jednej farby? Nie, nie, to by bolo tiež príliš drastické.
Ale čo tak, ak by sa za určitú farbu či za odtieň nejakej farby platil príplatok.
Používali by sa všetky tie isté farby čo aj doteraz, len za určitú farbu či za odtieň nejakej, napr. modrú, by bol, povedzme, päťpercentný príplatok, tzv. ekologický. Niečo podobné ako je daň z luxusu.
Napríklad auto s určitým odtieňom modrej či autá v modrom prevedení by sa predávali oproti tým istým autám v iných farebných odtieňoch s päťpercentnou prirážkou.
Veď predsa ten, kto nie je chudobný, si tých päť percent priplatí.
A ten, čo nie je až taký bohatý, tak pre toho zasa až tak na farbe vozidla nezáleží. Ten na modrej farbe auta iste nebude trvať. Pre neho sú dôležitejšie iné veci.
A tých päť percent prirážky by sa odvádzalo do ekologického fondu, ktorý by slúžil napr. aj na boj proti otepľovaniu ovzdušia.
A tí čo by vlastnili lietadlo či loď v tej modrej farbe by za ňu nezaplatili príplatok päť percent, ale napr. pätnásť či dvadsaťpäť.
Predsa lietadlá a lode vlastnia len bohatší ľudia, a títo si ten vyšší príplatok môžu dovoliť.
A na druhej strane, všetci by vedeli, ak by videli auto, lietadlo či loď s daným odtieňom modrej, že dotyčný majiteľ prispel do ekologického fondu. On by bol pre všetkých tým, kto zachraňuje našu planétu.
A takýmto spôsobom by sa získavali peniaze napr. aj na boj s otepľovaním či ekologizáciu ekonomík.
Prípadne pravidlo, že ak máte viac než jedno auto, tak za to druhé už pri jeho kúpe zaplatíte o 5 percent viac, a za to tretie už o 15, a ten príplatok by šiel do ekologického fondu.
Iste by sa to nedotklo väčšiny ľudstva, skôr tej menšiny, presnejšie, len malého počtu ľudí.
Na celom svete prebiehajú diskusie o zrušení fyzických peňazí ako platidla.
Vraj to bude dobré pre nás všetkých. Zamedzí sa rôznym nelegálnym predajom za hotové, ľudia peniaze nestratia, tak ako sa to môže stať s peňaženkou, a ešte ďaľších milión výhod.
Ale má to aj jednu nevýhodu. Veľmi veľkú. A nič sa o nej nehovorí.
Na jednej strane mladých ľudí nahovárame na kúpu toho, tamtoho či onoho, aké to je významné pre život človeka, pre život jeho rodiny, reklamy vychvaľujúce prednosti jednotlivých modelov výrobkov nemajú konca, napr. o tom, ako zázračne sa vám zmení život.
Len o jednom sa akosi nehovorí.
O tom ako sa postupne zadĺžite, ako sa stanete rukojemníkom finančných inštitúcií, slušne vás upozorňujúcich, že ste zrejme z dôvodu pracovnej vyťaženosti zabudli zaplatiť za to alebo za tamto. A že, samozrejme, slušne vám aj napíšu, že vám veria, že ako doterajší dobrý a spoľahlivý klient to zaplatíte.
A, dokonca, aj tá exekúcia vášho majetku v dôsledku dlhov bude prevedená v slušnom, úctivom štýle.
A ostane vám len tá prázdna platobná karta, s ktorou si môžete oškrabovať špinu z tela a blato zo zodratých tenisiek, keď budete bývať pod mostom.
A tie naše dlhy vznikajú aj tým, že všetky peniaze máme na účte. Tam niekde v banke a my vlastníme len kartu, ktorá nám umožňuje z toho účtu čerpať. Samozrejme, ak na ňom ešte niečo je.
Či ste ešte nevideli v obchode pred sebou človeka, ktorý platí kartou a naraz zistí, že má na účte málo finančných prostriedkov. Mnohí z vás už iste boli svedkom takej situácie.
A reakcia dotyčného pri platení: „To nie je možné, musí tam ešte niečo byť.“
Sú na to odborníci, ktorí vám iste povedia, prečo je dobré mať peniaze na bankovom účte, ktorí vám povedia tisíc dôvodov na to, prečo je dobré sa zbaviť peňazí v hotovosti.
Ale existuje jeden veľmi dôležitý dôvod na to, aby sme sa tých peňazí v hotovosti nezbavili.
Totiž, keď máte peniaze v peňaženke, tak vždy keď ju otvoríte a niekde platíte, vidíte koľko v nej máte a jej stav vás limituje pred ďaľšími nákupmi.
Na karte, samozrejme, tiež môžete v každom okamihu vidieť, koľko tam máte, ale jednoducho, to sú len nejaké čísielka, ktoré hovoria o stave vášho konta, ale tieto čísielka nikdy nevyvolajú ten efekt, tie emócie, ako keď vidíte hotovosť v peňaženke.
Keď máte plnú peňaženku, vaše srdce plesá, keď ju máte skôr prázdnejšiu ako plnú, tak vaše srdce smúti.
Avšak keď máte stav vášho konta nízky, už to nie je taký „drastický“ psychologický efekt, ako keď je málo v peňaženke. Aj v tomto prípade dokonale platí: „Čo oko nevidí, srdce nebolí“.
Hotovosť v peňaženke, hlavne nízka, vám lepšie sedí v hlave, vyvolá oveľa šetriacejšie konanie, oveľa viac motivuje šetriť, ako nízka hotovosť na konte.
Jednoducho, peňaženka s hotovosťou je oveľa lepším pomocníkom pri plánovaní nákupov, než platobná karta s takou istou veľkou hotovosťou.
Peňaženka s hotovosťou z vás robí lepšieho hospodára než platobná karta.
Platobnú kartu môžete prečerpať a ísť do mínusu, peňaženku nie, maximálne môžete začať drancovať peňaženku či kartu vášho partnera, ktorý vás sprevádza pri nákupoch.
Preto sú peniaze v hotovosti, peniaze v peňaženke, takou dôležitou vecou. Učia lepšie hospodáriť než peniaze na účte, na karte.
A to hospodárenie sa premieta aj do tej spotreby, ktorá sa zasa premieta do spotreby tak čoraz viac sa zmenšujúceho množstva surovín, aj znečisťovania nášho životného prostredia, aj do otepľovania klímy.
Peniaze v peňaženke z vás vychovajú lepšieho ekonóma, než peniaze na karte.
Peniaze na účte vás zadlžujú, ak nemáte už nič, môžete ísť do mínusu, peniaze v peňaženke vás učia vyjsť s tým málom, ktoré vám ešte zostalo.
Fyzické peniaze, teda tie, ktoré môžete vidieť, ohmatať, z vás robia lepšieho hospodára, lepšieho plánovača, jednoducho vás učia správať sa hospodárnejšie a šetrnejšie. A šetrnejšie nielen k peniazom, ale aj k nášmu životnému prostrediu, fyzické peniaze nás učia šetriť v každej oblasti ekonomiky.
Ak máte málo v peňaženke, tak sa uskromníte, a nekúpite si to, čo si veľakrát kupujete nie z nevyhnutnosti prežitia, ako napr. potraviny, ale z potreby ukázať sa pred druhými, z potreby ukázať, že na to máte, že máte na nové šaty, elektroniku, auto, dovolenku, na novú kuchynskú linku či nový nábytok a pod.
Ak si nekúpite to, čo nutne nepotrebujete, tak nielenže pomôžete svojmu finančnému stavu, ale ušetríte suroviny potrebné na výrobu daných výrobkov, ušetríte elektrickú energiu potrebnú na spracovanie daných surovín na požadovaný výrobok, ušetríte palivo potrebné na prevoz výrobku od výrobcu až na to miesto, v ktorom ho kupujete, teda zamedzíte vzniku množstvu emisií napr. aj oxidu uhličitého, ktoré vznikajú tak pri ťažbe surovín či ich spracovaní do požadovaného výrobku, ako aj pri doprave tých výrobkov k zákazníkovi.
A ešte jedno … ten šťastný pocit, keď otvoríte peňaženku naplnenú bankovkami vám nenahradí konto s dvojnásobnou výškou.
Bohužiaľ, cieľom každej ekonomiky je – možno povedať, že pre existenciu našej planéty zničujúca a chorá myšlienka – aby občania čo najviac míňali, aby odvádzali čo najviac dane z pridanej hodnoty a spotrebnej dane za kúpené výrobky a služby, daní tak potrebných pre každý štátny rozpočet.
Pre štát je predsa výhodné, aby občania míňali zo svojich účtov čo najviac, aby dvíhali spotrebu, a tým zabezpečili výrobu nových a nových výrobkov, čiže aj prácu pre množstvo občanov. A tí sú zasa zdrojom tých, zatiaľ nenahraditeľných, pre štát túžobne očakávaných daní.
A kruh sa uzatvára.
Naše ekonomiky fungujú na tomto princípe a zatiaľ nevieme nejaký iný, šetrnejší k nášmu životnému prostrediu, … k našej planéte.
Ale či vieme alebo nevieme, fakt je jeden.
Ideme zhubným smerom. Zhubným ohľadom záchrany životného prostredia, surovín, našej planéty.
Ale, predsa, takto nemôžeme fungovať ďalej, toto nemôže mať dobrý koniec, rast ekonomík nemôže byť predsa podmienený zvyšujúcou sa spotrebou. Zvyšujúcim sa míňaním.
Pretože čoraz viac sa blíži okamih, kedy nebudeme mať čo míňať.
Dôjdeme totiž do stavu, že už bude všetko minuté.
Naša spotreba, spotreba ľudstva, je príliš veľká.
A pritom tá jeho väčšina, tak tá väčšina spotrebuje omnoho menej, než tá menšina.
Je to tak správne? Má to tak byť?
Na jednej strane hovoríme, aké dôležité je, aby sme si ako ľudia šetrili prírodné zdroje, hovoríme, ako tie zdroje šialeným tempom spotrebúvame, a že príčinou tej spotreby je aj to, že Zem nevládze uživiť taký počet ľudí, takú veľkú populáciu, akú má, ale pritom sa nerealizujú žiadne veľké oficiálne kampane v médiách, kampane na zníženie neúmernej spotreby.
Zníženie neúmernej spotreby nie tej väčšiny, z ktorej mnohí častokrát nemajú čo vložiť do úst, ale zníženie spotreby tej menšiny, zníženie spotreby tých, ktorí míňajú oveľa viac, ako je im potrebné.
Či tí bohatší, tak tí sú už svätí, ich sa šetrenie netýka.
Oni môžu mať výnimky, vlastniť luxusné lietadlá, lode, vlastníctvo troch, štyroch či viacerých automobilov už ani nespomínajúc.
Či oni sú výnimkou pri obmedzovaní v spotrebe? Nie v tej normálnej spotrebe, ale v tej nadbytočnej, tej, ktorá sa ako bumerang vráti nám všetkým, tej, ktorá je prejavom túžby ukázať sa , vymedziť sa voči ostatným, že ja som iný, ja na to mám a môžem si dovoliť to, čo si vy ostatní nemôžete.
Nič proti tomu, nič proti tej túžbe, nič proti tomu luxusu.
Lenže, aktuálna doba je taká, že ak sa chceme zachrániť, my, ľudia, všetci ľudia, tak sa aj musíme všetci uskromniť, musíme všetci zľaviť zo svojich nadmerných požiadaviek.
Nielen tí chudobní či aj tí priemerní, tí zo strednej triedy, ale hlavne tí bohatí či najbohatší.
Pretože karma, ktorá je „odmenou“ za naše doterajšie správanie sa voči našej planéte, za našu nadmernú spotrebu, sa nám už pripomína a čoraz hlasnejšie sa smeje.
Samozrejme, tí bohatí či najbohatší sa nemusia uskromniť.
Nech si kúpia všetko to, po čom túžia, ale za všetko, čo už bude bude kompetentnými inštitúciami klasifikované ako nadmerná spotreba, tak za všetko si budú musieť priplatiť. Oni dosiahnu svoje a tie ich peniaze vo forme príplatku za nadštandardnú spotrebu sa použijú napr. na ekologické účely, na výskum, vývoj či na humanitárne účely a pod.
Chýbajú kampane, ktoré by nám hovorili, ako ničíme Zem našou neúmerne veľkou spotrebou. Nadmernou spotrebou.
A prečo sa tie kampane nekonajú? Prečo je nesčíselné množstvo reklám na podporu spotreby, a prečo nie je ani jedna jediná propagujúca šetrenie.
No, z jednoduchého dôvodu … nie je to v záujme tých, ktorí tú spotrebu ostatných potrebujú.
V ich záujme iste nie je aklimatizovať a spopularizovať v hlavách ľudí myšlienku o tom, aké je fantastické, aké je prínosné čo najviac šetriť a čo najmenej kupovať, a tak pomáhať nášmu životnému prostrediu, pomáhať našej planéte.
Nie je to v ich záujme, pretože by to obmedzilo ich kozmické zisky.
Celá debata | RSS tejto debaty