V súčasnej dobe nielen EU, ale celý svet riešia veľmi závažný problém, problém otepľovania ovzdušia.
Riešenie tohto problému si vyžiada obrovské dlhodobé náklady, ktoré sa dotknú každého člena Únie, každého jej občana.
Predpokladá sa, že vynakladanie týchto nákladov na realizáciu príslušných opatrení otepľovanie ovzdušia spomalí, a možno, aj zastaví.
Ak sa, však, už v EU začínajú vynakladať značné náklady na boj proti otepľovaniu ovzdušia, ako aj proti následkom tohto oteplenia v podobe stupňujúceho sa množstva rôznych prírodných pohrôm, tak by sa iste mali vynaložiť aj náklady, ktoré by podporili zvyšovanie pôrodnosti v krajinách EU.
Zvyšovanie pôrodnosti v tých krajinách Únie, kde je kriticky nízka, kde to ide smerom vymierania obyvateľstva.[1]
Pretože nielen boj proti otepľovaniu ovzdušia, ale aj zvýšenie pôrodnosti, je tak pre mnohé členské krajiny EU, ako aj celého sveta, kľúčový pre ich ďaľšiu existenciu.
A prečo je tá pôrodnosť taká dôležitá?
Prečo je, možnože, oveľa, oveľa dôležitejšia než to otepľovanie?
A ako je to, vlastne, s tým otepľovaním?
Členské krajiny Únie začnú, resp. už začali, zo svojich štátnych rozpočtov vydávať značné náklady na opatrenia zamerané na spomalenie či dokonca zastavenie otepľovania ovzdušia. Tieto výdavky sa dotknú každého člena Únie.
Dúfame, že prijatá stratégia boja proti otepľovaniu prinesie čo najskôr očakávané výsledky.
Pritom tieto každoročné výdavky na boj s otepľovaním sa netýkajú len jedného či niekoľkých nasledujúcich rokov, ale ide o dlhoročné výdavky počítané v horizonte desiatok rokov.
To, že otepľovanie prináša celý rad čoraz intenzívnejších prírodných pohrôm – hurikány, tornáda, topenie ľadovcov a následné stúpanie hladiny morí a oceánov s postupným zaplavovaním tak obývaných ako aj neobývaných nižšie položených oblastí, lesné požiare, prudké búrky s povodňami, dlhotrvajúce intenzívne dažde so záplavami, vlny horúčav a suchá a s tým spojená neúroda – tak to je nespochybniteľné a rastúci výskyt týchto nepríjemných javov je nevyvrátiteľným dôkazom otepľovania.
Avšak to, či za toto otepľovanie môže skutočne v hlavnej miere človek, teda ľudská činnosť, či ten, kto má na tom otepľovaní najväčší podiel, je naozaj človek svojou zvýšenou produkciou oxidu uhličitého, tak to už až také isté, až také jednoznačné, nie je.
Jedni hovoria, že za zhoršenie klímy, za jej otepľovanie, môže v hlavnej miere človek, druhí pochybujú, spochybňujú dôkazy, vyťahujú protidôkazy.
A podiel človeka na otepľovaní nepovažujú až za taký podstatný. Kto z nich má pravdu?
Ťažko povedať, argumenty jednej strany sú zhadzované protiargumentami tej druhej, a naopak. Každý máme svoj rozum, každý si môže vytvoriť svoj názor, svoju relatívnu pravdu.
Máme možnosť sledovať rôzne zdroje informácií, možnosť získať množstvo informácií o znečisťovaní ovzdušia, o vplyve znečisťovania na otepľovanie, o meniacich sa cykloch ľadových a medziľadových dôb, o … o všetkom čo s klímou súvisí.
Čím viac sa toho človek dozvie, tým komplexnejší úsudok si vytvára. Čím viac informácií budú ľudia mať, tým viac sa zvyšuje pravdepodobnosť nájdenia správnej odpovede. Čím viac ľudí sa bude týmto problémom zaoberať, tým väčšia šanca na jeho úspešné vyriešenie.
Mnoho ľudí nie je v tejto otázke vyhranených, nie je naisto presvedčených o pravde niektorej zo strán.
Kto má teda pravdu?
Tí, čo tvrdia, že za otepľovanie môže v prevažnej miere znečisťovanie ovzdušia spôsobené človekom, teda znečisťovanie spôsobené produkciou skleníkových plynov ľudskou činnosťou, tí, čo sú presvedčení, že otepľovanie je z väčšej časti len prirodzeným cyklickým prejavom zmeny klímy poznačujúcim jej históriu, či tí, ktorí tvrdia, že otepľovanie nie je jednoznačne len dôsledkom znečisťovania ovzdušia človekom, ale že môže byť za tým ešte aj niečo iné?
Jedni zanietene predkladajú dôkazy o svojej pravde, druhí ešte zanietenejšie oponujú protidôkazmi podporujúcimi zasa ich názor, ich pohľad na túto problematiku.
Komu veriť?
A už sme sa aj pustili do nápravy, do spomalenia či, dokonca, zastavenia otepľovania.
Nie všetci, len niektorí.
A naša Únia medzi tých niektorých, tých najsnaživejších, tiež patrí. Ako taký predvoj či vzor, a dúfame, že sa pridajú aj ďalší.
Pripravujeme sa na to, že budeme platiť neskutočné peniaze za niečo, o čom mnohí uvažujú, že je to len výmysel niekoho, kto chce na tom nekresťansky zarobiť, oproti tým, ktorí teóriu o otepľovaní ovzdušia vplyvom zvyšovania množstva oxidu uhličitého a ďaľších skleníkových plynov v atmosfére považujú za absolútne presvedčivú.
Avšak, to, či vynaloženie nákladov na znižovanie emisií oxidu uhličitého prinesie taký úspech aký sa od toho očakáva, teda to, v akej miere, resp. či vôbec bude vynaloženie týchto nákladov zmysluplné, či sa dosiahne ten výsledok, ktorý očakávame, alebo bude ten výsledok oveľa skromnejší – a, je aj možné, že nulový, teda žiadny – tak to uvidíme, bohužiaľ, až za niekoľko desaťročí.
Dovtedy budeme každoročne vynakladať miliardy eur bez nejakej pozitívnej odozvy, teda, bez nejakého konkrétneho dôkazu, že tie náklady sú investované efektívne.
Až potom, až po tých niekoľkých desaťročiach uvidíme, či tie náklady vynaložené na znižovanie emisií oxidu uhličitého boli naozaj dobrou investíciou, ktorá splnila to, čo sa od nej očakávalo alebo či to už až taká dobrá investícia nebola, pretože mala oveľa menší účinok na zníženie otepľovania, než sa predpokladalo, resp. ho nemala žiadny.
Až potom sa uvidí či tento predpoklad o tom, že zásadný vplyv na otepľovanie má ľudská činnosť, teda tvrdenie o tom, že utlmovanie ľudských činností spôsobujúcich vylučovanie oxidu uhličitého toto otepľovanie znížia, tak až potom sa uvidí, nakoľko bol tento predpoklad, táto hypotéza o príčine otepľovania, klesniaca cestu rapídneho utlmovania výrobných činností spôsobujúcich nadmerné vylučovanie oxidu uhličitého, správna.
Ale ak aj zistíme, že sme nemali pravdu, tak tie vynaložené peniaze, to už, bohužiaľ, nevráti, a nevráti to ani ten vzácny čas, ktorý sme mohli využiť oveľa užitočnejšie.
„Štúdia britských vedcov predpovedá častejší výskyt povodní a období sucha.
Tento stav by mal pretrvať aj niekoľko desaťročí potom, ako sa nám podarí stabilizovať globálnu teplotu vzduchu.
Najnovšia analýza prináša dôkazy o tom, že globálne otepľovanie bude aj naďalej prinášať „zmätok“ do charakteru globálneho počasia, a to aj niekoľko desaťročí potom, ako sa nám podarí znížiť emisie skleníkových plynov.“ [2]
Presne tak to uvádzajú a sa v tom zhodujú aj všetci odborníci na problematiku otepľovania, že výsledky tohto nášho boja proti otepľovaniu, teda výsledky toho vynakladania obrovských nákladov neuvidíme hneď, za mesiac či za osem, alebo za pár rokov, ale tie výsledky toho vynakladania nákladov na boj s otepľovaním, tak to uvidíme až za desaťročia, až za viac desaťročí.
Teda až za niekoľko desaťročí uvidíme, či tie obrovské náklady v rádoch stámiliárd, alebo skôr biliónov eur vynaložené na boj proti otepľovaniu skutočne splnili svoj účel, či ho splnili aspoň z malej časti, čiže, či mali, vôbec, aspoň nejaký zmysel alebo či to boli náklady vynaložené absolútne zbytočne, náklady vyhodené komínom, ktorých vynaloženie nemalo žiadny vplyv na zmenšenie otepľovania a ktoré sa mohli vynaložiť oveľa rozumnejším spôsobom, napr. na prispôsobovanie sa ľudstva následkom otepľovania, na vyrovnávanie sa s negatívnymi dôsledkami tohto javu.
A čo, vlastne, Únia bude mať z tohto neistého vynakladania obrovských nákladov na zníženie emisií oxidu uhličitého, na spomalenie či zastavenie otepľovania?
Neistého preto, pretože výsledok nie je zaručený, a potom aj preto, pretože Európska únia sa do tohto boja vrhla viac menej zatiaľ osamotená, čo sa týka intenzity konania.
Únia sa síce vrhla plnou silou, ale ostatné krajiny sveta sa až takou silou do tohto boja nevrhli, až také úsilie zapojiť sa do tohto boja proti otepľovaniu už nevyvíjajú, a ani neprejavujú.
Aký bude mať potom zmysel bojovať a ničiť ekonomiky členských krajín Únie vynakladaním obrovských nákladov na zníženie otepľovania, ak ostatné krajiny už až takú iniciatívu pri vynakladaní týchto nákladov nevyvinú.
Veď EU sa v rámci planéty podieľa na vylučovaní oxidu uhličitého menej než 10 percentami.
„RÚZ (Republiková únia zamestnávateľov) pripomína, že EÚ produkuje iba okolo 8 % celosvetových emisií CO2.“ [3]
Darmo budeme my, členské krajiny Únie, vynakladať obrovské náklady, darmo budeme utlmovať tie ľudské činnosti, ktoré majú vysoký podiel na vylučovaní oxidu uhličitého do ovzdušia, ak takouto istou cestou nepôjdu aj tí najväčší „výrobcovia“ oxidu uhličitého, tie krajiny, ktoré sú najviac zodpovedné za jeho vylučovanie.
Darmo sa my vrhneme do boja proti otepľovaniu, do boja za znižovanie CO2, keď sa v takej istej intenzite nepustia do tohoto boja aj v iných častiach sveta.
Veď, aj keď, čisto teoreticky, si my tu znížime ten oxid uhličitý, tak to nie je niečo, čo nám tu ostane, to ovzdušie so zníženým oxidom uhličitým nám tu nezostane trvale nad Európou. Predsa, tie vzduchové masy neustále prúdia a sa premiešavajú.
To bude mať potom ten efekt – ak sa Európa do znižovania emisií CO2 pustí v podstate sama, a ostatní viac menej symbolicky– ako keby sa v prostrednej časti dlhej rieky pretekajúcou danou krajinou pustili do razantného čistenia jej vôd, avšak tak vo vrchnom ako aj v spodnom úseku tejto rieky by sa už tomuto čisteniu vôd venovala len minimálna či žiadna pozornosť.
Aký zmysel by potom malo vynakladanie vysokých nákladov na čistenie vôd v tom strednom úseku rieky. No, absolútne žiadny.
Z toho horného úseku rieky by stále do toho stredného pritekala znečistená voda, a v tom dolnom úseku by sa zasa tá, už v strednom úseku vyčistená, zasa znečisťovala.
A taký istý efekt bude mať na znižovanie oxidu uhličitého v ovzduší len samotné zapojenie sa EU bez reálneho zapojenia sa aj iných krajín sveta. Prakticky nulový.
Koľko z nich, z tých ostatných krajín sveta, sa skutočne zapojí do tohto boja proti otepľovaniu, koľko z nich sa do tohto boja zapojí v porovnateľnej intenzite ako sa zapájajú členské krajiny Únie?
A koľko sa ich nezapojí vôbec, či len symbolicky, napriek tomu, že majú značný podiel na vylučovaní skleníkových plynov, predovšetkým oxidu uhličitého?
Napriek tomu, že majú oveľa väčší podiel na vylučovaní emisií CO2, než ho má Únia.
V prípade, že sa do tohto boja proti otepľovaniu prakticky zapojí len Únia, len jej členské štáty, a ostatné krajiny sveta sa budú viac menej neporovnateľne menšou intenzitou či len symbolicky „iba hrať“ na boj s otepľovaním, tak potom Únia na to doplatí.
Jednak len boj samotnej Únie nemá bez tých druhých, bez tých, ktorí sa na vylučovaní emisií CO2 podieľajú výrazným spôsobom, žiadny zmysel, a potom, tie obrovské náklady vynakladané na znižovanie emisií oxidu uhličitého sa nutne prejavia tým, že nás, členské krajiny Únie, proti tým druhým krajinám urobia nekonkurenciaschopnými, naše výrobky, výrobky členských krajín Únie, budú, prirodzene, drahšie.
Nebude to nič iné, len samovražedné zničenie konkurenčnej schopnosti Únie v priamom prenose.
„Problémom je, že európske firmy trpia privysokou mierou regulácie najmä v oblasti emisií CO2, je to vlastne dodatočné zdanenie európskeho priemyslu. Prejavuje sa to vymieraním najmä oceliarskeho, hutníckeho a strojárskeho priemyslu v Európe.
Zaniká desaťtisíce pracovných miest. Dochádza k úpadku obrovských priemyselných aglomerácií najmä v západnej, ale postupne aj v strednej Európe.
Podnikatelia to pociťujú ako nezmyselný lov na vlastné odvetvia priemyslu a konkurenčnú schopnosť Európy v súboji s jej najväčšími rivalmi na globálnom trhu – najmä Ruskom, Čínou, Indiou a USA.“ [3]
To, že niektorí vedci tvrdia, že hlavný vplyv na otepľovaní má človek a že náklady vynakladané za účelom zníženia skleníkových plynov v ovzduší, predovšetkým zníženia oxidu uhličitého – utlmovaním výrobných činností spôsobujúcich nadmerné vylučovanie oxidu uhličitého – toto otepľovanie znížia, je síce významné tvrdenie, a je potrebné brať ho do úvahy, pretože existujú údaje či informácie, ktoré toto tvrdenie podporujú.
No, na druhej strane treba aj povedať, že toto tvrdenie o tom, že hlavný vplyv na otepľovanie má človek, nie je ničím iným, ale len a len hypotézou, ktorej pravdivosť či nepravdivosť sa ukáže až po tých desiatkach rokov vynakladania nákladov na boj s otepľovaním.
Nie je to niečo, čo je absolútne nespochybniteľné.
Je to len a len hypotéza – teda tvrdenie o niečom, čoho pravdivosť či nepravdivosť sa nedá jednoznačne potvrdiť – podporovaná určitými poznatkami, len domnienka, len predpoklad, ktorého správnosť je cielene mediálne podporovaná jednostranným preferovaním len určitých poznatkov o otepľovaní pri súčasnom vylúčení či zamlčovaní iných nespochybniteľných faktov o otepľovaní, pri vylúčení tých, ktoré tejto domnienke, tomuto predpokladu o zásadnom vplyve človeka na otepľovanie odporujú a z tohto dôvodu sa už o nich verejne, teda aj v médiách nehovorí, resp. sa zamlčujú.
Tvrdenie o tom, že zásadný vplyv na otepľovanie má ľudská činnosť nie je ničím iným, len zatiaľ nepotvrdeným či nedokázaným predpokladom, len hypotézou, teda predpokladom, ktorého pravdivosť či nepravdivosť sa potvrdí, bohužiaľ, až po tých niekoľkých desaťročiach vynakladania obrovských nákladov na znižovanie emisií oxidu uhličitého.
Možnože nie najrozumnejšieho vynakladania peňazí nás všetkých.
Stoviek miliárd či radšej biliónov eur, peňazí, ktoré by sa dali vynaložiť možno oveľa účinnejším spôsobom v snahe vysporiadať sa s problémom otepľovania, vysporiadať sa s jeho dôsledkami. Vynaložiť napr. na opatrenia, ktoré by zmierňovali negatívne dôsledky otepľovania, ktoré by umožnili ľuďom lepšie sa vyrovnávať s týmito dôsledkami.
A práve preto – keďže nevieme, aký bude efekt vynakladania týchto obrovských nákladov, kedže nevieme, či vôbec nejaký efekt bude, teda riziko, že výsledok nášho boja proti otepľovaniu prostredníctvom znižovania emisií oxidu uhličitého bude dosť vzdialený od toho čo očakávame, je značné – by bolo oveľa vhodnejšie, ak by sme časť z tej obrovskej sumy peňazí vynakladaných na utlmenie činností spôsobujúcich nadmerné vylučovanie oxidu uhličitého venovali radšej hľadaniu spôsobov, ako sa s týmito čoraz intenzívnejšími nepriaznivými následkami rastúceho sa otepľovania čo najlepšie vysporiadať.
Ako čo najviac minimalizovať čoraz viac narastajúce škody spôsobené otepľovaním, ako týmto škodám čo najviac predchádzať, ako sa čo najlepšie prispôsobiť čoraz intenzívnejším prejavom stupňujúceho sa otepľovania.
Jednoducho, bolo by potrebné, aby sa nedával priestor len tej jedinej, hlavnými médiami neustále presadzovanej „pravde“ o človeku ako hlavnej príčine otepľovania – „pravde“, ktorá v skutočnosti nie je skutočnou pravdou, ale nič iné len nepotvrdená hypotéza, len domnienka – ale mal by sa už konečne začať akceptovať aj dosť reálny predpoklad, dosť reálna hypotéza o tom, že otepľovanie je, jednoducho, nevyhnutný proces.
Proces, ktorý nás neminie, ktorý súčasnými prostriedkami nemáme možnosť podstatne zmeniť či ovplyvniť, a teda si ho budeme musieť „vyžrať“ až do konca, musíme s týmto procesom zmieriť, s jeho následkami, musíme naše konanie prispôsobiť tejto situácii, prispôsobiť sa následkom otepľovania.
To, či náklady vynakladané na zníženie úrovne oxidu uhličitého v ovzduší naozaj prinesú úspech, či teda spôsobia zníženie otepľovania v takej miere ako sa predpokladá, tak to uvidíme – tak ako sa to aj oficiálne hovorí – až za tých pár desiatok rokov.
Dovtedy budeme každoročne vynakladať desiatky či stovky miliárd eur bez nejakej pozitívnej odozvy, teda, bez nejakého konkrétneho dôkazu, že tie náklady sú investované efektívne.
A, práve preto, aby sme znížili to riziko, že tie náklady budú vynaložené neefektívne, bez dosiahnutia očakávaného výsledku, bolo by pre nás, ľudí, prínosné, aby sme nebrali do úvahy len hypotézu o zvyšovaní emisií oxidu uhličitého ako hlavnej príčine otepľovania, ale aby sme aj akceptovali hypotézu o tom, že otepľovanie je, jednoducho, nevyhnutný proces, ktorý nás neminie, ktorý nemáme možnosť – na základe súčasného stavu poznania a technológií – podstatne ovplyvniť, a teda sa musíme s týmto procesom ako aj s jeho následkami zmieriť a sa im prispôsobiť.
Čiže, máme dve možnosti:
Môžeme vydávať celé tie desaťročia, stámiliardy či bilióny eur na utlmovanie tých výrobných činností, ktoré sú hlavným zdrojom vylučovania oxidu uhličitého, pričom nevieme s istotou, či tou hlavnou príčinou otepľovania je skutočne človek.
Teda, môže sa stať, že tieto náklady na znižovanie emisií oxidu uhličitého môžu byť celé desaťročia vynakladané úplne zbytočne a ich efekt bude v konečnom dôsledku omnoho menší než sme očakávali, resp. bude nulový.
Čiže, môže reálne nastať situácia, že aj napriek dlhodobému procesu znižovania emisií oxidu uhličitého spôsobovaných ľudskými aktivitami, procesu, ktorý bude trvať desiatky rokov, tak aj napriek tomuto procesu k žiadnemu spomaleniu otepľovania, resp. len minimálnemu, nedôjde.
Ale to potom znamená, že všetky tie peniaze boli vynaložené úplne zbytočne, úplne zbytočne sa premárnili peniaze, ktoré mohli pomôcť iným v iných oblastiach ekonomiky, úplne zbytočne sa utlmilo množstvo výrobných činností a zničilo milióny pracovných miest len preto, pretože sa niekto – bez presvedčivých dôkazov – domnieval, že to, snáď, pomôže, zbytočne sa tým zhoršili ekonomické podmienky života ľudí vo všetkých tých krajinách, v ktorých sa tieto náklady vynakladali.
Druhou možnosťou je to, že časť z týchto peňazí určených na znižovanie oxidu uhličitého sa venuje opatreniam, ktorých cieľom bude prispôsobiť sa nastávajúcim negatívnym prejavom otepľovania.
To znamená, že nastavíme naše myslenie na to, že tie negatívne klimatické prejavy, ktoré sa čoraz viac stupňujú – hurikány, tornáda, topenie ľadovcov a následné stúpanie hladiny morí a oceánov s postupným zaplavovaním tak obývaných ako aj neobývaných nižšie položených oblastí, lesné požiare, prudké búrky s povodňami, dlhotrvajúce intenzívne dažde so záplavami, vlny horúčav a suchá a s tým spojená neúroda – nezastavíme, a ak aj, tak len v nedostačujúcej miere, pretože zatiaľ nemáme, bohužiaľ, účinné technológie, ktorými by sme tento proces otepľovania mohli efektívne spomaliť či dokonca zastaviť.
A preto pre nás všetkých bude prínosné, ak sa s tým naučíme žiť, ak sa tomu prispôsobíme, ak sa čo najlepšie naučíme zvládať negatívne dôsledky tohto otepľovania, ak tieto dôsledky čo najviac zmiernime.
Ako už bolo uvedené, tá prvá varianta, spočívajúca v znižovaní emisií oxidu uhličitého, nemusí byť až taká úspešná, ako ju vykresľujú mnohí jej zástancovia.
Pretože oni to tiež nevedia naisto, že to prinesie úspech, že to spomalí to otepľovanie v takej miere, ako sa to teoreticky predpokladá. Je to len predpoklad, ktorý môže nastať, ale aj nemusí.
Avšak, ten ich predpoklad o negatívnom vplyve oxidu uhličitého na otepľovanie sa potvrdí či vylúči – a tak to tvrdia aj oni sami – až po tých desaťročiach znižovania emisií.
Ale, ak to zlyhá, ak sa ukáže, že znižovanie emisií CO2 nemalo, resp. malo len zanedbateľný vplyv na znižovanie otepľovania planéty, a, vlastne sme premrhali nepredstaviteľné množstvo financií na niečo, čo vôbec nefunguje, potom si budeme vyčítať, že sme stratili mnoho času, že sme všetko nesprávne smerovali len k znižovaniu emisií oxidu uhličitého, a pritom sme mohli aspoň časť týchto prostriedkov venovať na prispôsobenie sa škodlivým následkom otepľovania sa.
Ale tie náklady, ktoré sa mohli využiť oveľa užitočnejšie, ktoré sa mohli využiť na prispôsobovanie a vyrovnávanie sa s následkami otepľovania, to už nevráti.
Kým prvá varianta, varianta sústredenia sa len na vynakladanie nákladov na znižovanie emisií oxidu uhličitého, môže byť pre ľudí veľkým sklamaním, ktoré im len potvrdí, že peniaze vynakladané na boj s otepľovaním boli len obrovským nezmyslom, na ktorom, možnože, sa niekto veľmi dobre cielene a plánovane nabalil na úkor druhých, tak druhá varianta spočívajúca v prispôsobovaní sa následkom negatívnych prejavov otepľovania prinesie konkrétne výsledky, ktoré potvrdia oprávnenosť nákladov, ktorých vynaložením sme tieto výsledky dosiahli.
Čiže, nemáme inú možnosť, len čakať a dúfať.
Dúfať, že to dopadne v náš prospech, v prospech ľudí, že tie nehorázne vysoké náklady – vynakladané s cieľom zníženia oxidu uhličitého v ovzduší, teda s cieľom spomalenia či dokonca zastavenia otepľovania – devastujúce, hlavne, tie slabšie ekonomiky, tak, že tie náklady neboli vynakladané zbytočne.
Avšak k tomu, aby sme mohli tento náš boj proti otepľovaniu viesť, tak na to potrebujeme obrovské množstvo finančných prostriedkov.
A na to, aby to množstvo finančných prostriedkov na boj proti otepľovaniu bolo dostatočné, tak na to potrebujeme dostatočné množstvo produktívnych občanov zapojených do pracovného procesu, ktorí tie finančné prostriedky vygenerujú svojou prácou.
Bez potrebného množstva produktívnych občanov, bez pracovníkov, nebudú ani peniaze na boj proti otepľovaniu ovzdušia.
Čiže tak isto ako je pre všetkých ľudí dôležité riešenie problému otepľovania ovzdušia, tak isto – ak nie viac – je dôležitá aj otázka spojená s pôrodnosťou.
Počet obyvateľov mnohých krajín sveta výrazne klesá [1], ich ekonomiky sú kriticky ohrozené nízkou pôrodnosťou, ktorej dôsledkom bude čoraz nižší počet produktívnych občanov, čoraz nižší počet pracovníkov tak potrebných pre každú ekonomiku, pre existenciu každej krajiny.
Bez dostatočného počtu rodiacich sa detí začne obyvateľstvo danej krajiny vymierať.
Čoraz väčší nárast počtu starších občanov v poproduktívnom veku, a naopak čoraz väčší pokles počtu produktívnych občanov aj vplyvom nízkej pôrodnosti – a v novopristúpených členských krajinách aj neriešeným problémom odchodu veľkého množstva produktívnych občanov za prácou do zahraničia – je balvanom, ktorý tlačíme pred sebou, ktorý sa stále nabaľuje a je čoraz väčší a väčší.
Tak isto ako je pre existenciu ľudí potrebná klíma s teplotnými charakteristikami v určitom tolerančnom pásme, tak isto je pre život každého národa, pre život každej krajiny, pre jej ekonomiku, potrebná pôrodnosť spĺňajúca určitú minimálnu hodnotu, ktorá zabezpečí do budúcnosti potrebný počet produktívnych občanov pre jej ekonomiku.
Títo produktívni občania budú zapojení do pracovného procesu a budú nielen vytvárať hodnoty, vyrábať výrobky či poskytovať služby, ale budú aj odvádzať dane tak nevyhnutné pre naplnenie štátneho rozpočtu – daň zo mzdy, daň z pridanej hodnoty, spotrebná daň – a budú tiež prinášať aj odvody na dôchodkové a zdravotné poistenie.
Bez týchto daní a bez odvodov nemôže nielen naša, ale žiadna ekonomika existovať.
A tie dane môžu odviesť len tí, ktorí pracujú, teda občania zapojení do pracovného procesu v našej ekonomike.
Ak bude tých pracujúcich občanov málo, no, tak, úplne zákonite, bude aj menej odvádzaných daní, bude menej odvodov, bude menej peňazí na všetko. Na školstvo, zdravotníctvo, na rozvoj talentovaných detí, z ktorých raz vyrastú budúci odborníci tak potrební pre každú ekonomiku, na rozvoj priemyslu či poľnohospodárstva, na vznik nových pracovných miest … na financovanie úspešného chodu našej ekonomiky.
Čiže tak ako začína otepľovanie ovzdušia spôsobovať ľuďom čoraz viac rapídne narastajúce problémy spojené so čoraz viac stupňujúcim sa výskytom nepríjemných prírodných javov, s prírodnými pohromami, silne zasahujúcimi ekonomiky jednotlivých krajín celého sveta, tak isto aj klesajúca pôrodnosť začína veľmi negatívnym spôsobom pôsobiť na ekonomiku každej krajiny.
Teda, ak už vydávame peniaze na záchranu klímy, na boj proti otepľovaniu, ak ich už vynakladáme na zníženie vylučovania oxidu uhličitého produkovaného ľudskou činnosťou, o ktorom s istotou nevieme, ale len predpokladáme, že on je tou hlavnou príčinou otepľovania našej planéty, pričom správnosť, resp. nesprávnosť toho nášho predpokladu, tejto hypotézy, sa, bohužiaľ, potvrdí až po niekoľkých desaťročiach, tak by sme mohli začať vynakladať aj peniaze na záchranu ľudí, mali by sme začať aktívne bojovať proti vymieraniu obyvateľstva nielen v jednotlivých krajinách Únie, ale mali by sme začať aktívne bojovať proti vymieraniu obyvateľstva v mnohých krajinách sveta.
Pretože len dostatočný počet produktívnych občanov dokáže vygenerovať sumu finančných prostriedkov pre potreby ekonomík jednotlivých krajín, len dostatočný počet produktívnych občanov Únie dokáže vygenerovať sumu finančných prostriedkov pre potreby unijnej ekonomiky, len dostatočný počet produktívnych občanov dokáže vygenerovať sumu finančných prostriedkov potrebných na boj s klimatickými zmenami, na boj s otepľovaním.
Preto úsilie vynaložené na zmiernenie a zastavenie otepľovania ovzdušia Zeme má význam len pri súčasnom úsilí za zvýšenie pôrodnosti, za zastavenie vymierania obyvateľstva mnohých krajín sveta, zvlášť mnohých krajín Európy.
Bez zvýšenia pôrodnosti, bez potrebného množstva rodiacich sa detí, tých detí, ktoré sú budúcnosťou každého národa, nadobúda tento zápas za zníženie a zastavenie otepľovania klímy trpkú príchuť.
Tak zmiernenie či zastavenie otepľovania planéty, prinášajúce celý rad živelných pohrôm, ako aj zvýšenie pôrodnosti, sú pre Európu, a nielen pre ňu, ale pre celý svet, veľmi dôležité.
Životne dôležité.
[2] https://www.shmu.sk/en/?page=2049&id=134
[3] https://www.enviroportal.sk/clanok/ruz-europska-unia-produkuje-len-8-celosvetovych-emisii-co2
Zabudli ste do súvahy zahrnúť prirodzený... ...
"Lesy sú, čo sa produkcie CO2 týka,... ...
Da sa na to pozriet aj z ineho uhla... ... ...
https://spozabukakuk.blog.pravda.sk/2019/05/…... ...
Celá debata | RSS tejto debaty