Existuje oveľa lepší spôsob na pomoc klíme, na pomoc našej planéte, než to súčasné ničnegarantujúce znižovanie emisií oxidu uhličitého. Spôsob, ktorý by pomohol nielen tomu samotnému znižovaniu emisií CO2, ale ktorý by súčasne oveľa viac pomohol šetriť, doslova, všetko, suroviny všetkého druhu, energie, ktorý by pomohol nášmu životnému prostrediu, našej prírode, našej planéte, nám všetkým.
Tento príspevok je pokračovaním predchádzajúceho príspevku „E8.1- Zníženie emisií CO2 efektívnejšie a lacnejšie? Išlo by to. Časť 1.“ [1]
Súčasný projekt znižovania emisií oxidu uhličitého za účelom spomalenia otepľovania našej planéty budí medzi ľuďmi dosť pochybností, pretože nedáva dostatočné záruky, že k tomu spomaleniu otepľovania – napriek zníženiu tých emisií – aj dôjde.
On nedáva, nieže, dostatočné záruky, on nedáva žiadne záruky, že výsledkom niekoľkodesaťročného znižovania emisií oxidu uhličitého bude spomalenie otepľovania.
A neexistuje niečo iné, nejaká iná možnosť, niečo, čo nebude také neisté ako tento projekt, niečo čo nebude také riskantné, s takým nepredvídateľným výsledkom?
S výsledkom, ktorého reálnu hodnotu budeme môcť vidieť až za veľa desiatok rokov.
Veď aj tí napresvedčenejší prívrženci hypotézy o tom, že oxid uhličitý produkovaný ľudskou činnosťou je tou hlavnou príčinou zodpovednou za otepľovanie našej planéty, hovoria, že to, či znižovanie oxidu uhličitého bude mať vplyv na spomalenie otepľovania, tak to uvidíme až za niekoľko desiatok rokov.
Teda, môže sa ľahko stať, že budeme celý ten čas, tie desiatky rokov, vynakladať obrovské náklady na zníženie emisií CO2, a naraz, po tých desiatkách rokov, minimálne až po šesťdesiatich rokov [2] , zistíme, že otepľovanie nespomaľuje, resp. spomaľuje oveľa menej než sme predpokladali, teda, že znižovanie emisií oxidu uhličitého neprinieslo ten efekt, ktorý sme očakávali, resp. nemalo absolútne žiadny vplyv na spomalenie otepľovania.
A neexistuje nejaký spôsob či postup, ktorý by tým obrovským nákladom investovaným do znižovania emisií oxidu uhličitého dal zmysel už od prvého momentu ich vynakladania, a nie ako v súčasnosti, že budeme musieť čakať dlhé desiatky rokov, kým sa vôbec ukáže, či tie vynaložené náklady mali zmysel, teda či došlo k nejakému spomaleniu otepľovania alebo to malo úplne nulový efekt.
Spôsob, ktorý by umožnil dívať sa na tieto náklady ako na niečo užitočné, niečo efektívne vynaložené, niečo prospešné pre nás všetkých, pre celú planétu.
Spôsob či postup, ktorý by pomohol nielen pri znížení emisií oxidu uhličitého, ale aj pri znížení emisií iných škodlivých exhalátov, ktorý by pomohol pri čistení tak vôd na pevnine ako aj tých v moriach a oceánoch, ktorý by bránil devastácii pôd, bol by prínosom pre celé životné prostredie vo všetkých jeho oblastiach, prínosom pri celkovej ekologizácii ekonomík a životného prostredia, a hlavne, ktorý by šetril tak nedostatkové energie ako aj suroviny našej planéty už od prvého okamihu svojho uplatňovania.
Neskúsime niečo, nejakú metódu, o ktorej budú oveľa menšie pochybnosti než tá terajšia, mnohými, možnože oprávnene zatracovaná, spočívajúca len v samotnom znižovaní emisií oxidu uhličitého?
Niečo, čo by nielenže znížilo emisie CO2, ale čo by, navyše, dodatočne pomohlo aj životnému prostrediu našej planéty v jeho širokom spektre, čo by znížilo používanie plastov, čo by motivovalo ľudí nevyhadzovať použité oblečenie po pár noseniach, čo by ich motivovalo používať tie veci, ktoré doteraz používajú dlhšiu dobu, ako ich používajú v súčasnosti, čo by ich motivovalo používať svoj automobil o pár rokov dlhšie miesto kúpy nového, všeobecne, čo by ľudí motivovalo šetriť v každej oblasti, teda by ich motivovalo znižovať spotrebu všetkého druhu a šetriť tým suroviny, šetriť energie pri výrobe nových výrobkov, pri ich doprave na miesto určenia.
Veď to šetrenie, to znižovanie spotreby všetkého možného, znižovanie spotreby či už surovín, výrobkov, služieb alebo energií, efektívnejšie využívanie dopravy a i., predsa, nie je nič iné len znižovanie emisií oxidu uhličitého, ktorý vzniká práve pri ťažbe surovín, pri ich spracovaní na hotové výrobky, pri výrobe energií potrebnej na výrobu, svietenie, kúrenie, na dopravu, energií potrebných pre ľudí pri každej ľudskej činnosti.
„Vedieme občana k tomu, aby si neustále kupoval nové a nové veci bez ohľadu na to, či sú tieto veci preňho nevyhnutné, alebo by sa bez nich kľudne zaobišiel a masívne na to využívame faktor módy.
To čo bolo vlani moderné, to je tento rok už viac menej nemoderné a za tri roky či štyri roky sa v tom častokrát cítite ako posledný dinosaurus.
Pretože tak vám to predostrú – napr. aj vaše úprimné deti – tak budete vidieť sám seba, ak sa neprispôsobíte móde.
Tá košeľa, čo ste mali na sebe za posledné tri roky trikrát, tak tá už vybehla z módy, a tie nohavice, málo nosené, stále takmer ako nové, čo ste si kúpili pred štyrmi rokmi, no tak tie sú už dávno out.
„Ste taký staromódny.“
Častokrát vyhadzujete do kontajnera veci takmer neopotrebované, málo nosené. Ešte dobré, bez žiadnych známok poškodenia.
Tie moderné topánky, čo ste si kúpili pred štyrmi či pred troma rokmi … tak tie, bohužiaľ, tak tie boli moderné pri kúpe, ale teraz, po štyroch rokoch sa už nenosia, už sú staromódne.
Ale netrápte sa, sú tu nové modely, v akej len chcete farbe, v akom len chcete prevedení, z kvalitnejšieho aj menej kvalitného materiálu, lacnejšie či drahšie.
Vyrobí sa všetko. Vyrobí sa toľko, v takom množstve, že sa to nikdy nespotrebuje.
A teda sa to vyhodí, zrecykluje či zničí. Pretože to bude už nemoderné, nikto to už nebude chcieť a zbytočne to zaberá miesto.
A že potrebujeme nové a nové suroviny, ktorých zabezpečenie je energeticky náročné?
Taká košeľa. Stará sa už nenosí, a tá nová … na jej výrobu treba bavlnu, tú treba dopestovať a počas rastu sa o ňu starať.
Ale veď máme prostriedky, rôzne poľnohospodárske stroje, ktoré zabezpečia ošetrovanie bavlny počas jej rastu.
Ale spotrebujú palivo. A to palivo vylučuje škodliviny, spaliny – napr. oxid uhličitý – ktoré znečisťujú ovzdušie a prispievajú aj k otepľovaniu klímy.
Zakazujeme drogy, pretože ničia ľudské zdravie.
A čo tak zakázať módne prehliadky, alebo len každú druhú? Veď podporujú spotrebu oblečenia a zvyšujú tak emisie oxidu uhličitého?
Alebo zakázať autosalóny alebo len každý tretí? Veď podporujú predaj automobilov, ktorých výroba a prevádzka tiež generuje oxid uhličitý?
A, vyrábať len polovičné množstvo modelov košieľ, topánok či áut?
Samozrejme, toľko druhov topánok, koľko druhov využitia. Iné na slávnosť, iné na turistiku, do práce, k vode, na šport, do reštaurácie atď., a, samozrejme, nie len v jednom farebnom prevedení, ale napr. v dvestopäťdesiatich rôznych farebných kombináciach.
Ale, už len v dvestopätdesiatich farebných kombináciach, a nie ako doteraz, v tisíc.
Predsa, ak niekto zoderie svoje topánky, môže si kúpiť do aleluja množstvo ďaľších, ale už bude obmedzený ponukou farebného prevedenia, resp. designu.
A autá by boli všetky s tým istým tvarom karosérie, a možno aj v tej istej farbe, len motory by sa dávali iné, podľa výkonnosti.
No, načo by boli niekomu v garáži tri autá, aj keď s rôzne silnými motormi, ale vzhľadovo také isté, aj farebne. Aj autá, aj oblečenie … a pomôžeme ovzdušiu, pomôžeme životnému prostrediu, bude sa menej vyrábať, bude menej emisií oxidu uhličitého, teda spomalíme otepľovanie.“ [3]
A, práve, o zníženie emisií toho diskutabilného oxidu uhličitého nám všetkým ide.
Veď to znižovanie týchto emisií je, práve, tým, o čo sa snažia oficiálnou cestou inštitúcie Európskej únie, o čo sa v prvom rade snažia tí, pre ktorých je CO2 tým hlavným vinníkom otepľovania.
Na to, na zníženie emisií oxidu uhličitého, plánujeme vynaložiť obrovské náklady.
A ide o to, že vynaloženie nákladov na zníženie emisií oxidu uhličitého môžeme urobiť dvoma spôsobmi.
Ten prvý je ten, čo sa presadzuje teraz, ten súčasný, voči ktorému majú mnohí ľudia veľkú nedôveru, pretože vedia, že použitie tohto spôsobu, síce, vedie k znižovaniu emisií oxidu uhličitého, ale zároveň vedia, že vynaloženie tých obrovských nákladov, ktoré sa na to zníženie emisií CO2 vynaložia, nemusí viesť k tomu, kvôli čomu sa tie emisie znižujú, teda, môže mať nulový efekt čo sa týka spomalenia otepľovania.
Ale najhoršie na tom súčasnom procese znižovania emisií oxidu uhličitého je to, že my sa nebudeme môcť o účinnosti tejto metódy, teda o účinnosti procesu znižovania emisií oxidu uhličitého na spomalenie otepľovania, presvedčiť už počas procesu znižovania týchto emisií, resp. za nejaký relatívne rozumný čas, za mesiace či maximálne za pár rokov, ale my sa o účinnosti tohto procesu, teda či to malo vôbec nejaký význam, presvedčíme až za viac desiatok rokov.
Minimálne za šesť, sedem či možno aj za viac. Až potom. Nie skôr.
A dovtedy budeme musieť vynakladať každý rok neskutočné náklady na niečo ničnezaručujúce, na niečo neisté, na niečo, čo v konečnom dôsledku možno vôbec nezaberie, teda nebude mať žiadny vplyv na spomalenie otepľovania.
A to, že nebudeme desiatky rokov vedieť, či ten spôsob znižovania emisií CO2 spôsobí aj spomalenie otepľovania, teda nebudeme mať žiadnu spätnú väzbu, ktorá by nám potvrdzovala, že tie obrovské vynakladané náklady sú efektívne investované, tak to nevzbudzuje bohvieakú dôveru v nákladný proces znižovania emisií oxidu uhličitého, skôr to vyvoláva čoraz väčšiu nedôveru a nechuť k použitiu tohto spôsobu.
A ten druhý, možnože oveľa efektívnejší a oveľa lacnejší spôsob na zníženie emisií CO2, spôsob garantujúci ľuďom oveľa viac, oveľa väčší prínos než ten neistý a dôveru nevzbudzujúci prvý?
No, tak ten druhý spôsob vychádza z nasledujúceho:
Buď budeme čoraz viac nedostatkové suroviny a energie šetriť tým, pre ľudí dosť nepopulárnym, spôsobom, že nám to bude zhora direktívne prikazované, tak ako sa to deje teraz, alebo budeme v tom šetrení vidieť, naozaj, zmysel, budeme k tomu, ľudia, motivovaní pozitívne, budeme chcieť tie energie a suroviny šetriť sami, tá snaha o to šetrenie bude vychádzať z nášho vnútra, pretože budeme vedieť, že to šetrenie nám prináša osoh.
A čo je veľmi dôležité, ten osoh bude cielený, t. j. čím viac bude daná osoba šetriť, tým väčší prospech z toho daný jedinec bude mať.
Znižovanie emisií oxidu uhličitého či už zákazmi, resp. príkazmi a obmedzeniami a nariadeniami, má, ak vôbec, len slabý účinok na ich zníženie.
A vyžadovanie dodržiavania či plnenia niečoho od ľudí pod hrozbou trestu nikdy nebolo dobré, pretože to vzbudzovalo v ľuďoch odpor.
Tak to vždy bolo, a aj, zrejme, bude. Zákazy a príkazy, či rôzne nariadenia a obmedzenia skôr znechucujú než podnecujú či motivujú.
Ale, čo tak využiť niečo, čo by ľudí motivovalo šetriť v každej oblasti v tom zmysle, že by ich to, doslova, naozaj „bavilo a tešilo“, že by ich to šetrenie surovín, energií, šetrenie všetkého možného, napĺňalo.
Samozrejme, tú dostatočnú kladnú motiváciu k šetreniu týkajúceho sa všetkých oblastí života, len ťažko dosiahneme rôznymi osvetovými prednáškami či mediálnymi masážami o význame zníženia spotreby.
Nebude to mať výrazný úspech, ak vôbec.
Máme, však, k dispozícii jeden jednoduchý recept, ktorý by pomohol nielen tomu samotnému znižovaniu emisií CO2, ale ktorý by súčasne oveľa viac pomohol šetriť, doslova, všetko, suroviny všetkého druhu, energie, ktorý by pomohol nášmu životnému prostrediu, našej prírode, našej planéte, nám všetkým.
Recept oveľa účinnejší, oveľa menej nákladnejší, než to súčasné nič negarantujúce a nanútené vynakladanie biliónových nákladov na zníženie emisií CO2, bez zaručeného pozitívneho výsledku tohto znižovania emisií, bez výsledku, ktorý uvidíme až minimálne za šesť, sedem či viac desiatok rokov, bez výsledku, ktorým by malo byť spomalenie otepľovania.
Tento recept by oproti tomu súčasnému spôsobu boja proti otepľovaniu zabezpečil nielen to samotné kontroverzné znižovanie emisií oxidu uhličitého – ktoré nie je doteraz, vôbec, ale vôbec, dostatočne odôvodnené – ale jeho zavedenie do života, jeho realizácia, by navyše znamenala aj ekologizáciu ekonomík v širokom zmysle, t. j. došlo by nielen k znižovaniu emisií CO2, ale aj k zníženiu emisií rôznych iných škodlivých exhalátov, k čisteniu povrchových a podzemných vôd, vôd morí a oceánov, k zníženiu znečisťovania pôd, k šetreniu všetkých surovín potrebných na výrobu výrobkov, šetrila by sa energia potrebná na spracovanie týchto surovín do konečnej fázy, do hotového výrobku, šetrila by sa energia či palivá na prevoz vyrobených výrobkov na miesto určenia, teda k zákazníkovi a pod.
A, a to je dosť podstatné, tento recept či spôsob by motivoval všetkých ľudí na Zemi, dodajedného, každého jednotlivca v každej krajine, a nie ako ten súčasný, direktívne naservírovaný, ktorý sa uplatňuje nie na základe nejakého vnútorného presvedčenia ľudí o jeho prospešnosti, na základe vnútornej ochoty a motivácie jednotlivca, ale na základe zhora dodaných a nanútených direktív, na základe nanútenia.
Pretože tento súčasný spôsob znižovania emisií CO2 sa nebude uplatňovať všade na Zemi, vo všetkých krajinách.
Len v niektorých, len v tých, v ktorých to budú vyžadovať a kontrolovať vlády týchto krajín.
Ale, aký to má potom zmysel, keď jedny krajiny – v tom aj naša Únia – sa do toho znižovania oxidu uhličitého pustia plnou vervou, a iné to budú ignorovať?
Ak jedni budú emisie oxidu uhličitého obmedzovať, a druhí už nie.
Veď, ak sa už majú vynaložiť tie obrovské peniaze, tie desaťbilióny eur či dolárov, na zníženie emisií oxidu uhličitého, v poriadku, nech sa to skúsi, lepšie skúsiť niečo, aj keď bez zaručeného úspešného výsledku, ako neskúsiť nič a len pasívne čakať čo príde, a spoliehať sa na to, že to nejako – tie následky otepľovania – ustojíme, prežijeme.
Ale dosiahnutie tohto cieľa – teda zníženie emisií oxidu uhličitého – môžeme urobiť nielen týmto, v súčasnosti jediným oficiálne odobreným a ponúkaným spôsobom, ktorý nám je podávaný ako jediný možný, a ktorý prostredníctvom biliónových nákladov, utlmením mnohých výrobných činností vyznačujúcich sa zvýšenou produkciou emisií oxidu uhličitého a zrušením miliónov pracovných miest, síce, zníži emisie oxidu uhličitého, ale už vôbec negarantuje, že znížením tých emisií skutočne aj dôjde k spomaleniu otepľovania.
Tento spôsob má jeden veľmi závažný, doslova , katastrofický nedostatok.
On nám síce to zníženie emisií sľubuje, a aj ho zabezpečí, ale už nikto nevie, ani tí najväčší propagátori a stúpenci znižovania emisií oxidu uhličitého, nikto nezaručuje, či to zníženie emisií skutočne aj bude mať nejaký vplyv na spomalenie otepľovania.
Jednoducho, aj oni, tí najväčší stúpenci a zástancovia tejto teórie o oxide uhličitom produkovanom ľudskou činnosťou ako hlavnom vinníkovi otepľovania, tak aj oni sa dodajedného zhodujú v tom, že to, či sa znižovaním emisií oxidu uhličitého aj dosiahne nejaké reálne spomalenie otepľovania, či, vôbec, k nejakému spomaleniu otepľovania dôjde, tak aj oni tvrdia, že to uvidíme až za viac desiatok rokov.
Minimálne za šesť, sedem, osem či aj za viac [2].
Tento spôsob nám spomalenie otepľovania nesľubuje, on len dáva určitú nádej, že možno to tak bude, že možnože k tomu spomaleniu dôjde.
Možno.
On garantuje len zníženie emisií oxidu uhličitého, ale už vôbec negarantuje ten hlavný cieľ znižovania emisií, teda negarantuje ani minimálne spomalenie otepľovania.
Ale veď samotné zníženie emisií oxidu uhličitého bez spomalenia otepľovania je úplne bezpredmetné. Aký to má zmysel?
Len to zbytočne pohltí neskutočné náklady a výsledný očakávaný efekt v podobe spomalenie otepľovania bude nulový. Peniaze a čas vyhodené oknom.
Nakoniec, to, že nižšie emisie oxidu uhličitého, jeho nižšia koncentrácia v ovzduší, nám ešte negarantujú spomalenie či dokonca zastavenie otepľovania, tak to potvrdzuje aj nasledovná citácia:
„V obdobích pleistocénu ani holocénu nenacházíme jediný případ, kdy by byla teplá perioda způsobená vzrůstem obsahu CO2 v atmosféře. Naopak jsou dokumentované klimatické změny probíhající proti působení skleníkového efektu. Byly zjištěny teplotní výkyvy trvající stovky let s teplotami výrazně vyššími, než je současná globální teplota a koncentrace CO2 tehdy nestoupla nad 300 ppm. Vyplývá z toho, že na všechny experimenty provedené přírodou působily jiné faktory než skleníkový efekt. Na současné oteplení tedy zřejmě také spolupůsobí ony ostatní faktory, a to mnohem výrazněji než skleníkový efekt. Skleníkový efekt se na současném oteplení sice spolupodílí, ale není hlavním faktorem. “[4]
V citácii sa jasne uvádza, že napriek tomu, že v histórii Zeme už boli niekoľkostoročné obdobia, kedy boli výrazne vyššie teploty než sú v súčasnosti, tak koncentrácia oxidu uhličitého počas tých období nepresahovala hodnotu 300 ppm, čo je oproti tej súčasnej hodnote koncentrácie emisií CO2 vo výške 415 ppm hodnota o viac než 25 percent nižšia.
Ak by teplota ovzdušia závisela predovšetkým od koncentrácie emisií CO2, čiže oxid uhličitý by bol tou hlavnou príčinou otepľovania – tak ako to hlásia súčasní zástancovia hypotézy, že zvyšovanie emisií oxidu uhličitého produkovaného človekom je hlavnou príčinou zvyšovania teploty klímy – tak úmerne k tej vyššej vtedajšej teplote oproti súčasnosti, by mala byť vyššia aj vtedajšia koncentrácia oxidu uhličitého oproti tej súčasnej vo výške 415 ppm.
Ale nebola, tá koncentrácia oxidu uhličitého bola vtedy, oproti súčasnosti, oveľa nižšia, a napriek vtedajším vyšším teplotám nepresahovala hodnotu 300 ppm.
Čiže, tá vtedajšia vyššia teplota nebola len dôsledkom pôsobenia oxidu uhličitého, ale mala, iste, aj nejakú inú príčinu.
Teda, z toho vyplýva, že otepľovanie nie je dôsledkom len jednej príčiny, len jedného vplyvu, len vplyvu oxidu uhličitého, ale tých vplyvov, ktoré na seba vzájomne pôsobia a sú zodpovedné za nárast oteplenia planéty, je viac.
My, po uplynutí tých desiatok rokov nemáme, vôbec, zaručené, že uvidíme pozitívny výsledok tohto znižovania emisií, teda, že uvidíme nejaké spomalenie otepľovania.
My až za tie dlhé desiatky rokov, až za tých minimálne šesťdesiat, sedemdesiat či aj za viac rokov uvidíme, tak až po takej dlhej dobe predstavujúcej v podstate dĺžku ľudského života, uvidíme, či to, to znižovanie emisií oxidu uhličitého, vôbec, zabralo, či to pomohlo, či skutočne to spomalenie otepľovania aj nastúpilo.
Čiže, môže sa celkom reálne stať, že desiatky rokov budeme vydávať obrovské náklady na znižovanie emisií CO2, a až potom zistíme, že to bolo úplne nanič, že to boli peniaze, doslova, vyšmarené oknom.
Že to absolútne nič neprinieslo, k žiadnemu spomaleniu otepľovania nedošlo.
Jednoducho, až potom, až po tých desiatkách rokov zistíme, že naše predpoklady o tom, že zníženie emisií oxidu uhličitého povedie k spomaleniu otepľovania, tak tieto predpoklady neboli správne.
Teda výsledkom celého tohto projektu-experimentu so znižovaním emisií CO2 bude premrhanie nákladov vo výške desiatok biliónov, hoci, čo nemožno poprieť, prvotný cieľ sa splní a emisie oxidu uhličitého sa znížia, ale čo z toho, aký to bude mať význam, keď sa dosiahne nulový výsledok čo sa týka účelu znižovania týchto emisií, teda k žiadnemu spomaleniu otepľovania nedôjde? Čo potom?
Ľútosť nad premárnenými peniazmi a časom? To nám, bohužiaľ, moc nepomôže.
Avšak existuje aj iný spôsob na zníženie emisií oxidu uhličitého, ktorý sa, však, vôbec neuplatňuje, hoci by bol oveľa efektívnejší než ten v súčasnosti presadzovaný.
Tento druhý spôsob by do budúcnosti zabezpečil nielen to nič nezaručujúce a absolútne nedostatočne odôvodnené zníženie emisií oxidu uhličitého, ale, navyše, dodatočne, by pomohol nášmu životnému prostrediu, našej planéte, nám všetkým.
Pomohol by tým, že by znížil nielen emisie CO2, ale aj emisie iných škodlivých exhalátov v podobe plynov či drobných častíc rôznych látok v ovzduší, ktoré sa uvoľňujú pri ľudských činnostiach a ktoré znečisťujú ovzdušie, znížil by spotrebu surovín a energií, teda by ušetril tak potrebné, stále sa zmenšujúce zásoby nerastných surovín na našej planéte, šetril by lesy, pomohol by čisteniu vôd či už povrchových alebo podzemných, vôd morí a oceánov, znížil by znečisťovanie pôd, šetril by životné prostredie, faunu, flóru, celú prírodu, celú našu planétu.
A čo je veľmi dôležité, je dosť reálne, že by nám to nepohltilo desiatky biliónov eur nákladov, tak ako to bude v prípade už rozbehnutého, v súčasnosti realizovaného spôsobu znižovania emisií oxidu uhličitého, ale by nás to vyšlo omnoho menej.
Menej, a s oveľa väčším efektom než je ten terajší neistý či otázny – v podobe spomalenia otepľovania – sľubovaný až o minimálne šesťdesiat rokov, ale s efektom aj prakticky pozorovateľným, pozorovateľným už od prvého momentu svojho uplatnenia.
Ten prvý spôsob znižovania emisií oxidu uhličitého, oficiálne schválený a už aj uplatňovaný, tak ten je len slabou nádejou pre nás ľudí, on prináša obrovské riziko v podobe nulového či zanedbateľného účinku procesu znižovania emisií oxidu uhličitého na spomalenie otepľovania, on nám všetkým prináša len desiatky rokov netrpezlivého čakania a pochybností o tom, či jeho realizácia, či to vynakladanie obrovských nákladov na znižovanie emisií oxidu uhličitého, má, vôbec, aspoň nejaký význam.
Avšak ten druhý spôsob znižovania emisií oxidu uhličitého, na rozdiel od toho prvého, prináša – okrem samotného znižovania emisií oxidu uhličitého – oveľa viac, oveľa väčšiu istotu ohľadom pomoci nášmu životnému prostrediu, pomoci našej prírode, celej našej planéte.
Je to také čudné, také nepochopiteľné, že my tlačíme na zníženie emisií oxidu uhličitého produkovaného ľudskou činnosťou, ale už netlačíme na zníženie spotreby, ktorá je tou hlavnou príčinou emisií oxidu uhličitého produkovaných človekom.
Predsa, čím viac spotrebuvávame, čím viac výrobkov kupujeme, čím viac energií potrebujeme – elektrickej či tepelnej – tým viac oxidu uhličitého, predsa, vyprodukujeme.
Pretože tak pri výrobe každého výrobku, ako aj pri výrobe energií, tieto emisie vznikajú.
Čím budeme mať teda nižšiu spotrebu, čím budeme tých výrobkov kupovať menej, čím budeme potrebovať menej energií, tým menším množstvom emisií oxidu uhličitého zaťažíme naše životné prostredie.
Tým menej emisií CO2 budeme musieť likvidovať kvôli tomu, aby sme spomalili otepľovanie.
Ale my sme sa rozhodli, že znížime len emisie oxidu uhličitého, ale už nebudeme podporovať zníženie spotreby, ktorá je zodpovedná za tie emisie, ktorá je príčinou tých emisií oxidu uhličitého.
Ale, veď, lepším riešením je vždy odstránenie príčiny nejakého problému než odstraňovanie jeho následkov.
Ak by sme dokázali znížiť spotrebu, ak by sme dokázali pozitívne motivovať ľudí k jej zníženiu, tak znížime aj emisie oxidu uhličitého.
Veď práve o to nám ide, o to zníženie týchto emisií, či nie?
Je to, ako keby ste sa rozhodli liečiť vysoký krvný tlak liekmi, ktoré ho znižujú, namiesto toho, aby ste hľadali príčinu – napr. nesprávna životospráva (fajčenie, alkohol, nedostatok pohybu a pod.) – ktorá ten vysoký tlak spôsobuje.
Čiže miesto toho, aby ste odstránili príčinu vysokého krvného tlaku, tak miesto toho zmierňujete či odstraňujete následky prostredníctvom liekov na vysoký tlak.
Neodstraňujete príčinu, ale odstraňujete následky.
A presne toto sa deje aj pri súčasnom riešení problému otepľovania.
Miesto toho, aby sme odstránili pôvodcu tých vysokých emisií CO2, ktoré následne spôsobujú otepľovanie, teda miesto toho, aby sme znižovali našu spotrebu, tak miesto toho my odstraňujeme tie zvýšené emisie CO2, ktoré sú dôsledkom našej nadmernej spotreby. Dôsledkom nadmernej spotreby nie všetkých, len menšiny.
A prečo, teda, nechceme tú spotrebu znížiť? Veď jej zníženie znamená šetrenie čoraz viac vzácnejších surovín, šetrenie nedostatkových energií.
Prečo nechceme šetriť suroviny a energie?
Prečo nechceme riešiť príčinu tých zvýšených emisií oxidu uhličitého, príčinu spočívajúcu v nadmernej spotrebe, prečo to chceme riešiť len tým, že prikážeme zavádzať rôzne nákladné technológie vyznačujúce sa nízkou emisiou oxidu uhličitého?
„Súčasný ekonomický rast snáď každej krajiny sveta je zabezpečovaný podporou spotreby obyvateľstva. Ekonomický rast štátu je zabezpečený aj tým, že sa opiera o podporu spotreby občanov.
Čím viac občania spotrebujú, tým viac treba vyrábať a výroba zabezpečuje vznik daní: dane zo mzdy pracovníkov podieľajúcich sa na výrobe produktov či poskytujúcich služby, a následne daní generovaných kúpou výrobkov či služieb, teda dane z pridanej hodnoty, a tiež aj spotrebnej dane.
A tak isto do štátneho rozpočtu prúdia aj dane zo ziskov, ktoré pomáhajú svojím zamestnávateľom dosiahnuť ich pracovníci.
Teda vlastne spotreba zabezpečuje príjmy štátneho rozpočtu. Čím vyššia spotreba, tým sú tieto príjmy vyššie.
Čiže záujmom každej ekonomiky je, aby občania čo najviac vydávali na kúpu výrobkov alebo služieb, aby sa čo najviac kupovalo.
Pre štát je predsa výhodné, aby občania míňali zo svojich účtov čo najviac, aby dvíhali spotrebu, a tým zabezpečili výrobu nových a nových výrobkov, čiže aj prácu pre množstvo občanov. A tí sú zasa zdrojom tých, zatiaľ nenahraditeľných, pre štát túžobne očakávaných daní.
A kruh sa uzatvára.
Naše ekonomiky fungujú na tomto princípe a zatiaľ nevieme nejaký iný, šetrnejší k nášmu životnému prostrediu, … k našej planéte.
Ale či vieme alebo nevieme, fakt je jeden.
Ideme zhubným smerom. Zhubným ohľadom záchrany životného prostredia, surovín, našej planéty.
Ale, predsa, takto nemôžeme fungovať ďalej, toto nemôže mať dobrý koniec, rast ekonomík nemôže byť predsa podmienený zvyšujúcou sa spotrebou. Zvyšujúcim sa míňaním.
Pretože čoraz viac sa blíži okamih, kedy nebudeme mať čo míňať.
Dôjdeme totiž do stavu, že už bude všetko minuté. [3]
Nové technológie výroby, vyznačujúce sa zníženou produkciou oxidu uhličitého, nám umožnia vyrábať také isté množstvo výrobkov, ako aj tie staré, len vyprodukujeme menej emisií oxidu uhličitého.
My, pomocou nových technológií, síce, znížime emisie CO2, ale neznížime počet vyrobených výrobkov, t. j. spotreba surovín na ich výrobu a spotreba energie zostane taká istá, nezmenená, teda neušetríme žiadne suroviny, a ani energiu, ktorých už teraz máme málo.
Emisie oxidu uhličitého z výrobného procesu, síce, znížime, ale tá nadmerná spotreba surovín, tých surovín, z ktorých mnohé sú už teraz na kritickom minime, a, samozrejme, aj spotreba energií, tak tá zostane taká istá.
Zníženie spotreby surovín nedosiahneme žiadnymi technológiami vyznačujúcimi sa nízkymi emisiami CO2, tie nové drahé technológie znížia len emisie CO2, avšak už neznížia spotrebu surovín a energií, potrebných na výrobu výrobkov, ktoré spotrebuvávame.
To, čo sa nám všetkým v súčasnosti direktívne predkladá, čo sa nám zhora prikazuje, to je len znižovanie emisií oxidu uhličitého prostredníctvom nových technológií, avšak tie príkazy sa už netýkajú aj znižovania spotreby.
Ale veď, práveže, tá spotreba je príčinou tých emisií oxidu uhličitého, ktoré sú zasa príčinou otepľovania.
Nie je to trocha čudné, my chceme znížiť emisie CO2 vznikajúce spotrebou, ale už nevyvíjame žiadnu snahu na zníženie tej spotreby, vôbec nemotivujeme ľudí k jej zníženiu, k zníženiu presne tej spotreby, ktorá je zdrojom tých zvýšených emisií.
Bolo by dobré, keby ľudia znížili spotrebu. Avšak ani nie tak tí, ktorí musia vyžiť z pár eur na deň, ale hlavne tí, ktorí žijú v tom „civilizovanom“ svete, ktorí zbytočne spotrebujú omnoho, omnoho viac, než je potrebné pre normálny život.
Pokračovanie ďaľšou, záverečnou časťou príspevku: „E8. 3- Zníženie emisií CO2 efektívnejšie a lacnejšie? Išlo by to. Časť 3.“
[2] https://vlceki.blog.pravda.sk/2022/07/28/e5-clovek-ako-hlavna-pricina-oteplovania-to-naozaj/
[3] https://vlceki.blog.pravda.sk/2022/07/05/e4-podporou-spotreby-k-teplejsim-zajtrajskom/
Celá debata | RSS tejto debaty