Všetkých nás v súčasnosti trápi snáď najdôležitejší problém ľudstva – otepľovanie klímy našej planéty, následkom ktorého dochádza tak k zvyšovaniu intenzity ako aj množstva celého radu prírodných pohrôm, takých ako: hurikánov, tornád, prudkých búrok s povodňami a dlhotrvajúcich intenzívnych dažďov s rozsiahlymi záplavami, vĺn horúčav a sucha spôsobujúcich neúrodu, topenia ľadovcov s následným dvíhaním hladiny oceánov a morí a zaplavovaním rozsiahlych obývaných a neobývaných území, obrovských lesných požiarov a i.
Výsledkom činnosti týchto prírodných živlov sú čoraz väčšie a väčšie materiálne škody, ako aj strata množstva ľudských životov.
Tieto negatívne skutočnosti nútia ľudí hľadať účinnú metódu boja proti zvyšovaniu otepľovania ovzdušia.
Nevieme, čo všetko pôsobí na zvyšovanie teploty ovzdušia, ale vieme, že k tomu prispieva aj zvyšovanie koncentrácie skleníkových plynov v ovzduší (vodná para, oxid uhličitý, metán, oxid dusný, ozón, freóny).
Skleníkové plyny majú svoj názov odvedený od toho, že pomáhajú zadržiavať teplo v atmosfére, nedovoľujú mu uniknúť do vesmíru, a keďže tak pripomínajú činnosť skleníka, nazývajú sa aj „skleníkové plyny“.
Slnečné žiarenie dopadajúce na pevninu a oceány sa sčasti pohltí a sčasti odrazí naspäť do vesmíru.
Časť dopadnutého žiarenia pohltená oceánmi a pevninou sa premení na teplo a formou tepelného (infračerveného) žiarenia je vyžarovaná do atmosféry.
Vyžarované teplo je zachytávané skleníkovými plynmi, tieto sa následne ohrievajú a časť svojho tepla spätne odovzdávajú atmosfére.
Vďaka tomuto ohrievaniu atmosféry od skleníkových plynov je zabezpečená stabilná priemerná teplota ovzdušia +14 °C.
Ak by skleníkové plyny neexistovali, teplota na Zemi by bola o 18-36 °C nižšia než je teraz a dosahovala by mínusové hodnoty, až okolo mínus osemnásť stupňov, teda voda by na našej planéte existovala len vo forme ľadu a život na našej planéte by v súčasnej podobe neexistoval.
Medzi najvýznamnejšie skleníkové plyny – z hľadiska otepľovania ovzdušia našej planéty – patrí oxid uhličitý, a tiež aj metán.
Oxid uhličitý sa do ovzdušia dostáva aj následkom ľudskej činnosti a jeho koncentrácia sa neustále zvyšuje.
Avšak oba skleníkové plyny, oxid uhličitý a aj metán, sa do ovzdušia uvoľňujú tiež aj následkom topenia permafrostu na Sibíri či Aljaške, teda následkom topenia dlhodobo zamrznutej pôdy siahajúcej až do hĺbky 1500 m.
V tejto večne zamrznutej pôde, v permafroste, je „zamrznutých“ veľké množstvo mikroorganizmov.
Zvýšením teploty termafrostu a jeho topením sa tieto organizmy prebudia a svojou činnosťou, čiže rozkladom organického materiálu (zvyšky zmrznutých rastlín a živočíchov), produkujú tak oxid uhličitý ako aj metán, teda plyny, ktoré unikajú do atmosféry.
Čím je, však, týchto skleníkových plynov v atmosfére viac, čím väčšia je ich koncentrácia, tým k väčšiemu spätnému odrazu tepla emitovaného oceánmi a pevninou späť do atmosféry dochádza.
Následkom toho dochádza k čoraz rýchlejšiemu otepľovaniu ovzdušia, ako aj oceánov, ktoré teplo z ovzdušia pohlcujú.
Od začiatku priemyselnej revolúcie (r. 1750) sa priemerná teplota ovzdušia zvýšila o 1,1 stupňa.
Každá ďaľšia desatinka stupňa, o ktorú sa naša planéta oteplí, o ktorú sa oteplí jej ovzdušie, jej oceány, spôsobuje omnoho väčší nárast intenzity a frekvencie rôznych prírodných pohrôm – hurikánov, tornád, prudkých búrok, záplav, povodní, vĺn horúčav, sucha, neúrody, topenia ľadovcov s následným dvíhaním hladiny oceánov a morí a zaplavovaním rozsiahlych obývaných a neobývaných území, obrovských lesných požiarov a i. – než spôsobila tá predchádzajúca desatinka.
Každá tá ďalšia desatinka pribudnutá na teplomeri skazy znamená nie lineárny, ale exponenciálny nárast škôd spôsobených práve tými čoraz častejšími a intenzívnejšími prírodnými pohromami.
Vyriešenie problému otepľovania, čiže jeho spomalenie či dokonca zastavenie, je teda pre ľudstvo životne dôležité, je otázkou jeho ďaľšej existencie.
Na to, aby sme sa do boja s otepľovaním mohli pustiť, potrebujeme najprv zistiť príčiny otepľovania.
Tie podstatné príčiny, tie, ktoré spôsobujú jeho hlavný nárast, tie, ktorých odstránením by sa rast otepľovania spomalil či dokonca zastavil.
Pokiaľ nepoznáte príčinu nejakého javu, tak len ťažko môžete bojovať s dôsledkami. Maximálne čo môžete urobiť, je tieto dôsledky utlmovať.
Čiže, ak máte zvýšenú teplotu či dokonca horúčku, a neviete, čo je toho príčinou, tak môžete len utlmovať prejavy tejto príčiny, teda snažíte sa znižovať zvýšenú teplotu, napr. prikladaním studených obkladov či liekmi na zníženie teploty.
Môžete len tlmiť dôsledky, pretože neviete, čo ich vyvolalo, neviete, odkiaľ nebezpečenstvo prichádza, neviete, čo je jeho príčinou.
A tak isto ako aj naše telo môže zvyšovať svoju teplotu z rôznych príčin – úpal, prechladnutie, chrípka, stres, zápal slepého čreva a i. – tak isto ako aj naša planéta môže zvyšovať teplotu svojho ovzdušia z rôznych dôvodov.
Zvýšenie teploty tela z dôvodu rôznych príčin sa rieši rôznymi metódami. Ináč sa znižuje zvýšená teplota pri chrípke, ináč pri zápale slepého čreva a ináč pri úpale. Záleží od príčiny, teda od onemocnenia, ktoré túto zvýšenú teplotu vyvolalo.
Ak je tých príčin viac, každá z nich má svoj podiel na celkovej teplote. Ide o to, zistiť, akou mierou sa ktorá príčina podieľa na teplote.
A to isté platí aj o otepľovaní našej planéty.
Zistiť, ktoré podstatné príčiny otepľovanie spôsobujú, čím je to otepľovanie zapríčinené, a potom určiť, akou mierou sa jednotlivé príčiny podieľajú na celkovom otepľovaní.
Tých príčin otepľovania ovzdušia Zeme je, s veľkou pravdepodobnosťou, viac, a jednou z nich je zvyšovanie koncentrácie oxidu uhličitého v atmosfére vplyvom ľudskej činnosti.
Určiť, akou mierou sa už jednotlivé príčiny podieľajú na celkovom otepľovaní, je dosť zložité.
A tieto príčiny sa môžu navzájom aj ovplyvňovať. Napr. u človeka môže byť bolenie hlavy vyvolané rôznymi príčinami: stres, migréna, nádor na mozgu, zmena počasia, úraz a i.
Aby sme vedeli proti tej bolesti hlavy zakročiť, musíme špecifikovať príčinu, teda musíme určiť, čo tú bolesť hlavy vyvolalo. Musíme určiť, či je tá bolesť hlavy spôsobená len jednou príčinou alebo ich je viac, a taktiež určiť, ktorá z tých príčin sa akou mierou na tej bolesti podieľa.
Dokiaľ to nebudeme vedieť, dokiaľ nebudeme poznať tie príčiny, dotiaľ jedinou pomocou bude tlmenie následkov, teda tlmenie bolesti hlavy prostredníctvom rôznych liekov.
Tým neodstránime príčinu, tým len utlmíme prejavy.
Čiže ak chceme proti otepľovaniu našej planéty bojovať, v prvom rade musíme konkretizovať príčiny, ktoré sú za otepľovanie zodpovedné, musíme určiť nepriateľa.
Ak ho nebudeme poznať, ak nebudeme vedieť čo to otepľovanie spôsobuje, čo ho vyvoláva, nemôžeme voči nemu bojovať.
Jediné, čo môžeme, je naprávať škody spôsobené otepľovaním.
Na otepľovanie našej planéty sú dva rôzne názory:
Ten prvý, viac menej silovo pretláčaný a preferovaný politikmi mnohých krajín, s jednoznačnou a maximálnou podporou médií, hovorí, že za otepľovanie ovzdušia je v prevažnej miere zodpovedný človek.
Otepľovanie spôsobujú skleníkové plyny, z ktorých najdôležitejší z hľadiska otepľovania je oxid uhličitý produkovaný aj činnosťou človeka, ale významný a čoraz väčší vplyv na otepľovanie má tiež metán.
Ak sa nám podarí obmedziť vylučovanie týchto dvoch skleníkových plynov, hlavne oxidu uhličitého, do ovzdušia, potom máme šancu toto otepľovanie spomaliť či dokonca zastaviť, čím zamedzíme aj jeho nepriaznivým dôsledkom v podobe stupňujúcich sa prírodných pohrôm.
V protiklade k tomuto názoru zástancovia toho druhého, dostávajúceho skôr nulovú než aspoň akú takú príležitosť k mediálnej publicite, vychádzajú z toho, že áno, otepľovanie existuje, ale stojí za ním nielen vylučovanie oxidu uhličitého spôsobené ľudskou činnosťou či ďaľších skleníkových plynov (metán, oxid dusný, ozón, freóny), ale hlavný podiel na otepľovaní atmosféry a oceánov majú mimoľudské vplyvy.
Na podporu svojho názoru jeho stúpenci uvádzajú napr. fakt cyklického kolísania teplôt ovzdušia našej planéty, zmeny v slnečnej aktivite či neznáme kozmické vplyvy, zmeny postavenia našej planéty a i.
Teda, vlastne hovoria, že na súčasnom otepľovaní ovzdušia majú hlavný podiel vplyvy, ktoré nie sú zapríčinené človekom, a ktoré človek nevie, aspoň zatiaľ, ovplyvniť.
Predstavitelia jednej, a aj druhej skupiny, predkladajú tak argumenty na podporu svojej teórie ako aj protiargumenty k argumentom opačnej strany.
Potom sú tu aj stúpenci tretieho názoru, tvoreného vlastne kombináciou dvoch predchádzajúcich, ktorí hovoria, že príčinou otepľovania našej planéty je tak človek ako aj mimoľudské vplyvy, ale nevieme posúdiť, čo a akou veľkou mierou prispieva k tomuto otepľovaniu.
Pritom pre človeka by bolo, zrejme, oveľa lepšie, ak by bol on tou podstatnou, tou hlavnou príčinou otepľovania.
Totiž, ak by bol tou hlavnou príčinou človek, teda ak by za tým otepľovaním ovzdušia stálo zvyšovanie koncentrácie skleníkových plynov v ovzduší vplyvom ľudskej činnosti, hlavne oxidu uhličitého, potom by bola značná šanca na zníženie koncentrácie týchto plynov utlmovaním činností, ktoré vedú k ich produkcii.
Avšak, ak by boli tou podstatnou príčinou otepľovania našej planéty určité mimoľudské vplyvy, ktoré nemôže človek, zatiaľ, ovplyvniť, potom naša šanca na zníženie rozsahu tohto otepľovania klesá, a vtedy by sa mala ďalšia činnosť človeka zamerať na čo najlepšie prispôsobenie sa budúcim následkom otepľovania.
Pre človeka je dobré, keď vie kto je jeho nepriateľ, keď vie, kto spôsobuje jeho utrpenie, kto mu škodí. Pretože vie, s kým musí bojovať, ak chce tomu utrpeniu zabrániť.
A ešte lepšie je, ak je to nepriateľ zvládnuteľný, teda taký, s ktorým je šanca ten boj doviesť do víťazného konca.
Avšak v prípade, že nevieme, kto nám škodí, ťažko sa nám voči tomu, čo je príčinou nášho utrpenia, bojuje. Ak sa vôbec bojovať dá.
Tí, čo ponúkajú oxid uhličitý produkovaný ľudskou činnosťou ako hlavnú príčinu otepľovania našej planéty, tak tí ponúkajú ľuďom nádej, pretože ukazujú cestu spočívajúcu v znižovaní emisií CO2.
Tí, nielenže, servírujú tohto nepriateľa na tácke – teda prstom ukazujú konkrétneho vinníka: „To je to, čo spôsobuje otepľovanie a prináša tie stále častejšie a intenzívnejšie prírodné pohromy spôsobujúce čoraz väčšie škody, to je pôvodca našich problémov, a preto ho treba ho eliminovať“ – ale tí ponúkajú aj riešenie tohto problému, teda, problému otepľovania, riešenie spočívajúce v utlmovaní tých ľudských aktivít, ktoré sú zodpovedné za nadmerné vylučovanie oxidu uhličitého.
Tí, ktorí označujú oxid uhličitý produkovaný človekom ako hlavného vinníka otepľovania – nezávisle na tom, či toto ich tvrdenie je pravdivé alebo nie je, teda nezávisle na tom, či, naozaj, tým hlavným vinníkom spôsobujúcim otepľovanie je oxid uhličitý produkovaný ľudskými aktivitami – majú obrovskú ideologickú výhodu voči tým, ktorí hovoria, že otepľovanie je dôsledkom mimoľudských vplyvov, ktoré v súčasnosti nedokážeme ovplyvniť, na ktoré nemáme dosah.
Majú skvelú výhodu v tom, že ukazujú ľuďom nielen to, čo je za to otepľovanie zodpovedné, ale ukazujú aj cestu „spasenia“, cestu záchrany.
Áno, ukazujú na vinníka a ukazujú aj cestu k náprave, avšak, skutočnosť je taká, že to ich označenie vinníka nie je niečo dostatočne vedecky dokázané, niečo podložené hodnovernými dôkazmi.
V skutočnosti to nie je nič iné, len ich domnienka, len predpoklad, ktorý, vôbec, nie je primerane odôvodnený.
Jednoducho, hodili tú príčinu otepľovania na emisie oxidu uhličitého produkované človekom bez toho, aby to náležite dokázali.
A čo nesmierne, snáď najviac, hrá v ich prospech, to je to, že oni tvrdia, že výsledky tohto boja proti otepľovaniu neuvidíme v nejakom prijateľnom čase, teda za pár mesiacov či za pár rokov, za relatívne akceptovateľný čas, ale my to uvidíme až viac desiatok rokov.
Minimálne za šesť, sedem, osem či aj viac desiatok rokov (viď príspevok „E5- Človek – hlavná príčina otepľovania? To ako naozaj?“ [1]).
Nie skôr.
Oni negarantujú spomalenie otepľovania, oni len hovoria, že až za tých šesť, sedem či aj viac desaťročí uvidíme, či tá metóda znižovania oxidu uhličitého bola úspešná, alebo či to bolo úplne nezmyselné vyhadzovanie peňazí a množstva času von oknom.
Teda, my sa nebudeme môcť presvedčiť v nejakom relatívne v krátkom čase, teda za maximálne niekoľko rokov, či to znižovanie emisií funguje, teda či to prináša tak túžobne očakávané spomalenie otepľovania, ale my až za mnoho desaťročí uvidíme, či k spomaleniu otepľovania naozaj došlo, alebo či to znižovanie emisií CO2 nemalo na spomalenie otepľovania ani ten najmenší účinok.
A čo, ak sa potom ukáže, teda ak sa po tých minimálne šesťdesiatich rokoch ukáže, že to znižovanie emisií CO2 nemalo na spomalenie otepľovania žiadny vplyv, resp. zanedbateľný?
Čo potom?
Tie zbytočne vyhodené bilióny, ten čas a tie desiatky miliónov zrušených pracovných miest, to už, predsa, nevráti.
Minimálne šesť desaťročí, teda minimálne šesťdesiat rokov, sa každoročne budú vynakladať stovky miliárd na zníženie emisií oxidu uhličitého, pričom ľudia nebudú mať absolútne žiadnu spätnú väzbu o tom, či sú tieto náklady investované efektívne, teda či ich investovanie prinesie to vytúžené spomalenie otepľovania.
Ak sa, teda, v priebehu tých šesťdesiatich rokoch hocikto opýta tých kompetentných, ktorí tie náklady financované z vrecák nás všetkých budú každoročne vynakladať: „A mohli by ste nám ukázať aspoň nejaké výsledky toho každoročného vynakladania tých obrovských nákladov, tých stoviek miliárd či dokonca biliónov, ktoré sa platia z našich vrecák?
Mohli by ste ukázať nejaké konkrétne výsledky, teda ukázať, že to otepľovanie začína spomaľovať?
Mohli by ste nejak preukázať, že to vynakladanie týchto každoročných nákladov je účelné, je efektívne, prináša nejaké výsledky?
Mohli by ste nejak preukázať, že to nie sú zbytočne vynakladané peniaze?“,
tak, bohužiaľ, odpoveď na tieto otázky počas tých nadchádzajúcich šesťdesiatich rokov bude vždy rovnaká:
„Ale veď my sme, predsa, na začiatku povedali, že výsledky toho znižovania emisií oxidu uhličitého neuvidíme hneď, po pár rokoch, ale ich uvidíme až po niekoľkých desiatkách rokov, minimálne až po šesťdesiatich rokoch, skôr iste nie.
Až potom uvidíme, či tento proces znižovania emisií CO2 mal, vôbec, nejaký význam.“
Ale z tohto, teda z toho, že my sa až po šesťdesiatich rokoch budeme môcť presvedčiť o účinnosti tohto procesu, o účinnosti procesu znižovania emisií oxidu uhličitého, o účinnosti vynakladania tých biliónov z našich vrecák, tak z toho vyplýva, že my budeme minimálne šesťdesiat rokov vynakladať každoročne stovky miliárd eur, či aj viac, ale nebudeme mať absolútne žiadnu kontrolu, či sú tieto peniaze vynakladané účelne, efektívne.
A toto je ten podstatný problém celej tejto metódy spočívajúcej v znižovaní emisií oxidu uhličitého.
Oni, presadzovatelia tejto metódy, síce, ukazujú cestu vedúcu, vraj, k náprave, cestu spočívajúcu v znižovaní emisií oxidu uhličitého, ale ani v najmenšom už negarantujú výsledok, teda negarantujú spomalenie otepľovania, negarantujú ani minimálne spomalenie otepľovania.
Jediné, čo garantujú, je samotné zníženie emisií oxidu uhličitého.
Avšak, len samotné zníženie CO2 bez spomalenia otepľovania nemá zmysel a je absolútne bezpredmetné, je niečím, na čo sa úplne zbytočne vynaložia biliónové náklady, čo negatívne poznačí mnohé, hlavne tie chudobnejšie ekonomiky (viď: „E3- Oxid uhličitý zlikvidujeme možno, seba isto“ [2]).
Bohužiaľ, tí, čo s veľkou pravdepodobnosťou opisujú, hoci nelákavo, ale zato pravdivo, súčasný stav poznania o príčinách otepľovania, teda tí, čo tvrdia, že za otepľovanie môže niečo iné, niečo nám, ľuďom, neznáme, čo nevieme, zatiaľ, s našimi technológiami, dostatočne špecifikovať a, teda, to nemôžeme ani ovplyvniť, tak tí majú oproti tým, ktorí konkretizovali príčinu otepľovania v podobe CO2, obrovskú nevýhodu.
Pretože, oni, vlastne, vravia, že to už závisí len od prírody, vesmíru, od Boha, od niečoho iného, len nie od nás, a my už s tým nič neurobíme.
Ale takéto tvrdenie sa, prirodzene, nikomu nepočúva dobre, po takomto tvrdení nikto netúži, to nie dobré posolstvo pre ľudí, to je skôr zlé posolstvo, to nedáva ľuďom žiadnu nádej, ani tú najmenšiu.
Takéto tvrdenie nás odsudzuje do role pasívne čakajúceho na to, čo príde a útrpne znášajúceho dôsledky, ktorých príčinu nevieme ovplyvniť.
Človek je oveľa radšej, ak má aspoň nejakú malú, aj keď maličkú nádej, že môže svojou činnosťou ovplyvniť niečo v svoj prospech, niečo, čo sa nevyvíja z jeho pohľadu dobre, niečo, čo je prekážkou jeho plánov do budúcnosti.
Pretože, aj tá malá maličká nádej prináša vieru v úspešné uskutočnenie toho, v čo človek dúfa, čoho sa nádejá, vieru v to, že sa to podarí tak, ako si to on želá.
Človek, vo všeobecnosti, radšej s nejakým problémom bojuje a snaží sa ho zdolať, snaží sa prekážku postavenú do cesty prekonať, ako by mal len útrpne čakať na vlastnou pasivitou vnútený výsledok, čakať na to ako to celé skončí, čakať bez snahy o pokus vyriešiť danú situáciu v svoj prospech.
Ak má nejakú nádej, aj keď len veľmi malú, ale ak má aspoň nejakú nádej, že svojou činnosťou môže ovplyvniť v prospech seba to, čo bude nasledovať, to čo ešte len príde, tak sa snaží konať.
Nechce len čakať a sedieť so založenými rukami, čakať ako niečo dopadne, len čakať, aké dôsledky, hlavne negatívne, to pre neho prinesie.
Ak postupne navštívite štyroch lekárov odborníkov a oni vám povedia, že s vaším zdravotným problémom, ktorý vás obmedzuje v pohybe, sa už, bohužiaľ, nedá nič robiť, a piaty vám povie, že je päťpercentná šanca na nápravu, teda na vyliečenie, tak napriek tomu, že vám už títo štyria, možnože uznávanejší odborníci povedali, že to nepôjde, tak napriek tomu to skúsite s tým piatym odborníkom.
Skúsite jeho metódu liečenia napriek tomu, že máte len päťpercentnú šancu.
Naisto vyskúšate jeho postup liečenia, nehľadiac na to, že nie je až taký dobrý odborník ako tí predchádzajúci štyria.
Vyskúšate jeho radu, jeho metódu liečenia, pretože vám dal aspoň nejakú šancu, pretože vám dal nádej.
Síce malú, maličkú, ale vám ju dal. Dal vám nádej na vyliečenie.
Tí prví štyria lekári vám síce povedali pravdu, horkú pravdu, ale zobrali vám akúkoľvek nádej.
A nádej má pre človeka, častokrát, oveľa väčšiu cenu než skutočná pravda. Milosrdná lož vám tú nádej dáva, zatiaľ čo trpká pravda vám ju berie. Tá nádej vám prináša vieru v lepšiu budúcnosť.
A to isté platí aj o procese otepľovania.
Kým tí jedni, tí s tvrdením, že hlavnou príčinou otepľovania sú emisie oxidu uhličitého spôsobené ľudskou činnosťou, tak tí dávajú ľuďom nádej na spomalenie otepľovania práve znižovaním týchto emisií, ich znižovaním prostredníctvom utlmovania tých ľudských aktivít, ktoré sú zodpovedné za nadmerné vylučovanie emisií CO2, tak tí druhí hovoria, že tento proces otepľovania musíme pretrpieť až do samého konca, musíme ho prestáť celý so všetkými dôsledkami, pretože so súčasnými technológiami ho nedokážeme ani v najmenšom ovplyvniť v svoj prospech.
Tí prví – nezávisle na tom, či ich tvrdenie, že znižovanie emisií CO2 povedie k spomaleniu otepľovania sa ukáže ako pravdivé alebo nepravdivé – ponúkajú aspoň nejakú šancu, nejakú nádej, že sa to možno podarí, ponúkajú vieru v to, že človek dokáže svojou činnosťou otepľovanie spomaliť, že svojím úsilím zastaví tie čoraz častejšie a čoraz ničivejšie prírodné pohromy.
Tí druhí, však, neponúkajú žiadnu šancu, žiadnu nádej, pretože hovoria, že proces otepľovania nezávisí na človeku, že ten proces je určený neznámymi vplyvmi, ktoré nemôže človek ovplyvniť.
Tí druhí odsudzujú človeka na pasívne čakanie toho čo príde, na zmierenie sa s následkami čoraz intenzívnejších prírodných prejavov otepľovania.
Človek potrebuje nádej, že niečo, čo si želá, čo si praje, v čo dúfa, sa môže splniť, že sa to môže podariť.
Potrebuje vieru v možnosť uskutočnenia niečoho, vieru v možnosť dosiahnutia toho, po čom túži.
Pretože tá viera, tá mu dáva nesmiernu silu ísť ďalej, dáva mu silu bojovať s prekážkami, ktoré mu prináša život.
„Predsa toľko ľudí podáva tikety. Napriek veľmi maličkej, či skôr zanedbateľnej nádeji na výhru, napriek strašne malej pravdepodobnosti výhry.
Podávajú ten tiket, pretože veria. Veria, že raz vyhrajú.
Tá viera im dáva nádej. Nádej malú, malilinkú, ale, predsa, nádej.
Tá nádej je niečo, čo nás každý týždeň vedie k podaniu nového a nového tiketu.
A to nám uľahčuje život v tej častokrát ťažkej realite. Máme niečo, o čom môžeme snívať, niečo, čo nám dovoľuje robiť si plány do budúcnosti.
Do tej budúcnosti, na ktorú sa tešíme, a tieto myšlienky plné nádeje nám skrášľujú tú našu veselosmutnú alebo radšej smutnoveselú prítomnosť.
Nádej je to niečo, čo nás drží v predstavách o lepšej budúcnosti. V predstavách o lepšej budúcnosti nás, lepšej budúcnosti našich detí, našich rodín, v predstavách o niečom peknom, čo ešte len príde.
Je to niečo, čo nám dáva víziu, čo nám dáva vieru v lepšiu budúcnosť.
A viera v lepšiu budúcnosť je krásnym darom, je niečím, čo dáva každému z nás silu v ťažkých chvíľach. Silu ísť ďalej, silu vysporiadať sa s ťažkou, častokrát veľmi tvrdou realitou.
Viera nás sprevádza po celý život, už od malého dieťaťa – ktoré verí v tie nádherné detské ideály, ktoré stále plánuje čím bude až vyrastie, a stále po niečom túži … tak ako aj my dospelí – až po starého človeka, pre ktorého je viera jedinou nádejou v jeho samote či nevyliečiteľne chorého, ktorému viera dáva nádej na vyliečenie.
Viera nám dáva silu v smútku za niekým, kto už navždy odišiel.
Veríme, že teraz je mu už dobre, veríme, že raz sa s ním stretneme, viera nám dáva nádej, keď nevieme nič o svojom blízkom, a v duchu prosíme, aby sa mu nič nestalo, viera dáva nádej, keď vám lekár o vašom blízkom povie, že on už zrobil všetko, a teraz už zostáva len dúfať, viera uzdravuje a spája ľudí, prenáša hory a zdoláva najväčšie prekážky.
Viera dokáže zázraky. Nedajme si ju zobrať.
Ona je tým, čo dáva nášmu životu zmysel, čo nám pomáha a dáva silu ísť dopredu aj v tých najťažších chvíľach nášho života.
Ak ju sami neodhodíme, ak ju neodvrhneme, tak ako verný spoločník nás bude sprevádzať až do samého konca.“ [3]
Je také strašne lákavé veriť tomu, že človek je tou hlavnou príčinou otepľovania, že za tým otepľovaním sú emisie CO2 produkované ľudskou činnosťou.
Pretože nám to dáva nádej, že to je tá skutočná príčina otepľovania, ktorú vieme odstrániť.
Dáva to nádej, ktorá doteraz chýbala. Je to také nesmierne vábiace, pretože to ukazuje svetlo v tuneli, možnože svetlo falošné, ale svetlo, a nie tmu, pretože nám to ponúka, síce nákladné, ale veľmi jednoduché riešenie: „Obmedzíme emisie CO2, počkáme zopár desiatok rokov a otepľovanie začne spomaľovať“.
Je to veľmi lákavé riešenie, pretože sa už nemusíme trápiť neistotou prameniacou z obáv o našu budúcnosť, nemusíme sa namáhať vyčerpávajúcim hľadaním ďaľšej príčiny otepľovania, už nemusíme len nečinne čakať a nevedieť, čo za tým otepľovaním stojí, čo je jeho príčinou, ale môžeme naše úsilie, energiu a náklady konečne venovať tomu, o čom si myslíme, že to má zmysel robiť, pretože nám to pomôže, a všetci sa vrhneme na znižovanie emisií oxidu uhličitého.
Tá myšlienka o oxide uhličitom ako hlavnej príčine otepľovania nám dáva nádej na to, že to znižovanie emisií oxidu uhličitého bude, naozaj, účinnou metódou na spomalenie otepľovania.
Ale, bohužiaľ, to je len nádej, nič iné len nádej, že to tak možno je, avšak táto nádej vôbec negarantuje želaný a očakávaný výsledok.
Avšak, či za toto otepľovanie môže skutočne v hlavnej miere človek svojou zvýšenou produkciou oxidu uhličitého, tak to už až také isté, až také jednoznačné, nie je.
Zatiaľ nikto nepredložil dostatočne presvedčujúce dôkazy o tom, že emisie oxidu uhlíka spôsobené človekom sú tým hlavným činiteľom, ktorý môže za ten zrýchľujúci nárast otepľovania.
Zatiaľ to nie je nič iné len tvrdenie, ktorého pravdivosť nepoznáme, nevieme určiť či človek má podstatný vplyv na ten nárast otepľovania alebo či vplyv človeka na otepľovanie je oveľa nižší, príp. zanedbateľný.
Zatiaľ tvrdenie o podstatnom vplyve človeka na otepľovanie nie je nič iné, len hypotéza, ktorej pravdivosť či nepravdivosť sa ukáže až za niekoľko desiatok rokov.
Je to len domnienka, ktorú sa pokúšajú určité subjekty, za silnej podpory médií a mnohých politických kruhov, pasovať do role dôkazu.
My vôbec s určitosťou nevieme, či oxid uhličitý vylučovaný ľudskou činnosťou je tou hlavnou príčinou otepľovania našej planéty.
My sa to len domnievame, len predpokladáme, že to tak možno je. A, práve, táto neznalosť je, bohužiaľ, slabý, či skôr nulový dôvod na vydávanie obrovských nákladov na znižovanie emisií oxidu uhličitého, na utlmovanie rôznych výrobných činností vyznačujúcich sa zvýšenou produkciou CO2 či na prepúšťanie miliónov pracovníkov pracujúcich v takýchto prevádzkach. To nie je žiadny dôvod.
Tí, čo ponúkajú oxid uhličitý ako príčinu otepľovania, tí ukazujú aj riešenie, spočívajúce v obmedzovaní emisií tohto skleníkového plynu, emisií spôsobovaných ľudskou činnosťou.
Títo – nezávisle na tom aká je skutočná pravda, teda nezávisle na tom, či majú pravdu alebo ju nemajú, či to ich tvrdenie o tom, že emisie oxidu uhličitého zapríčinené ľudskými aktivitami sú, naozaj, tou hlavnou príčinou otepľovania – dávajú ľuďom nádej.
Naproti tomu tí, ktorí prichádzajú s názorom, že na otepľovanie planéty majú podstatný vplyv mimoľudské vplyvy, resp. s názorom, že oxid uhličitý produkovaný ľudskou činnosťou nie je tou hlavnou príčinou otepľovania, že je za tým niečo iné, zatiaľ, pre nás, ľudí, neznáme, tak tí, bohužiaľ, majú tú obrovskú nevýhodu, a na tom u ľudí strácajú, že vlastne hovoria, že máme do činenia s nepriateľom, ktorého nepoznáme, teda nevieme s kým máme, vlastne bojovať, a preto nám neostáva nič iné, len čakať ako to celé, ten proces otepľovania dopadne, a jediné čo môžeme, je čo najviac sa prispôsobovať dôsledkom toho otepľovania, čo najlepšie sa vyrovnať so zmenami, do ktorých došlo v dôsledku otepľovania.
Bohužiaľ, títo ľudia neprinášajú ostatným nádej, ale oni ich naďalej ponechávajú v neistote a obavách o budúcnosť.
Nám, ľuďom, sa oveľa ľahšie prijíma aj nedostatočne podložené tvrdenie o tom, že oxid uhličitý produkovaný ľudskými aktivitami je tou hlavnou príčinou otepľovania ovzdušia a my, ľudia, vieme túto príčinu ovplyvniť, ako tvrdenie, ktoré hovorí, že za otepľovanie ľudia nemôžu, že za to môže niečo iné, niečo neznáme, čo nevieme ovplyvniť, a preto sa musíme zmieriť s tým, čo príde a si to celé odtrpieť.
To prvé tvrdenie, tvrdenie o CO2 ako hlavnej príčine otepľovania, totiž, dáva ľuďom nádej.
Možno falošnú, ale dáva.
To druhé tvrdenie, však, odsudzuje človeka na ubíjajúce čakanie a zmierenie sa s dôsledkami.
Ľudia nemajú radi situáciu, v ktorej nepoznajú nepriateľa, prípadne situáciu, v ktorej ho poznajú, ale nevedia ako s ním úspešne bojovať.
Je to strašne frustrujúce, je strašné pre psychiku človeka, ak musí čakať so založenými rukami a zmierovať sa s tým negatívnym čo má prísť, a on s tým nemôže nič robiť, jediné čo môže je spoliehať sa na priazeň osudu a čakať, ako to celé dopadne.
Mnoho ráz človek radšej bez hlbšej analýzy prijme nedostatočne overenú informáciu o tom, že to a to spôsobuje jeho problémy, a tak a tak sa to dá vyriešiť, než oveľa presnejšiu a dôveryhodnejšiu informáciu, ktorá je síce oveľa dôkladnejšie overená, s oveľa väčšou pravdepodobnosťou uskutočnenia, avšak informáciu, ktorá ho stavia do úplne pasívnej role, do polohy, v ktorej už nemôže nič robiť a len čakať ako to všetko dopadne.
Robí to preto, pretože tá prvá nie najlepšie overená informácia, ponúka nádej, ukazuje cestu, neodsudzuje na zabíjajúcu nečinnosť, ukazuje cestu, ktorá človeka posúva do role aktívneho riešiteľa danej situácie, avšak tá druhá informácia už takúto nádej nedáva, odsudzuje človeka len do trpkej role pasívneho pozorovateľa, do role toho, kto sa musí absolútne podriadiť tomu čo prichádza, či sa mu to páči alebo nepáči.
A to je veľmi ťažké pre psychiku človeka, len čakať na to čo príde a nemôcť do toho zasiahnuť, nemôcť sa žiadnym spôsobom pokúsiť to ovplyvniť v svoj prospech.
Znamená to vlastne, že človek je tým, ktorý je na milosť či nemilosť vydaný tomu nepríjemnému, ktoré prichádza.
„To, že niektorí vedci tvrdia, že hlavnou príčinou otepľovania sú emisie oxidu uhličitého produkované ľudskou činnosťou, je síce významné tvrdenie, avšak je to len a len hypotéza – teda tvrdenie, ktorého pravdivosť či nepravdivosť sa nedá v súčasnosti jednoznačne potvrdiť – podporovaná určitými poznatkami, len domnienka, len predpoklad, ktorého správnosť je cielene mediálne podporovaná verejným preferovaním len určitých poznatkov o otepľovaní pri súčasnom vylúčení či zamlčovaní iných nespochybniteľných faktov o otepľovaní, pri vylúčení tých, ktoré tejto domnienke, tomuto predpokladu o zásadnom vplyve človeka na otepľovanie odporujú a z tohto dôvodu sa už o nich verejne, teda aj v médiách nehovorí, resp. sa účelovo zamlčujú.“ [4]
Tvrdenie o tom, že zásadný vplyv na otepľovanie má ľudská činnosť nie je ničím iným, len zatiaľ nepotvrdeným či nedokázaným tvrdením, len hypotézou, teda tvrdením, ktorého pravdivosť či nepravdivosť sa potvrdí, bohužiaľ, až po niekoľkých desaťročiach vynakladania obrovských nákladov na znižovanie emisií oxidu uhličitého. Možnože nie najrozumnejšieho vynakladania peňazí nás všetkých.
Peňazí, ktoré by sa iste dali vynaložiť oveľa účinnejším spôsobom v snahe vysporiadať sa s problémom otepľovania, vysporiadať sa s jeho dôsledkami.
Vynaložiť napr. na opatrenia, ktoré by zmierňovali negatívne dôsledky otepľovania, ktoré by umožnili ľuďom lepšie sa vyrovnávať s týmito dôsledkami.
[1] https://vlceki.blog.pravda.sk/2022/07/28/e5-clovek-ako-hlavna-pricina-oteplovania-to-naozaj/
[2] https://vlceki.blog.pravda.sk/2022/06/23/e3-oxid-uhlicity-zlikvidujeme-mozno-seba-isto/
[4] https://vlceki.blog.pravda.sk/2022/06/16/e2-ako-je-to-vlastne-s-tym-oteplovanim/
Celá debata | RSS tejto debaty