Založ si blog

E3- Oxid uhličitý zlikvidujeme možno, seba isto

 

V súčasnej dobe nielen EU, ale celý svet riešia veľmi závažný problém, problém otepľovania ovzdušia.

Riešenie tohto problému si vyžiada obrovské dlhodobé náklady, ktoré sa dotknú každého člena Únie, každého jej občana.

 

To, že otepľovanie prináša celý rad čoraz intenzívnejších prírodných pohrôm – hurikány, tornáda, topenie ľadovcov a následné stúpanie hladiny morí a oceánov s postupným zaplavovaním tak obývaných ako aj neobývaných nižšie položených oblastí, lesné požiare, prudké búrky s povodňami, dlhotrvajúce intenzívne dažde so záplavami, vlny horúčav a suchá a s tým spojená neúroda – tak to je nespochybniteľné a rastúci výskyt týchto nepríjemných javov je nevyvrátiteľným dôkazom otepľovania.

Avšak to, či za toto otepľovanie môže skutočne v hlavnej miere človek – teda tá ľudská činnosť, či ten, kto má na tom otepľovaní najväčší podiel, je naozaj človek svojou zvýšenou produkciou oxidu uhličitého – tak to už až také isté, až také jednoznačné, nie je.

 

A treba tiež povedať aj to, že aj tí najlepší odborníci na problematiku otepľovania sa, priznávajú a zhodujú sa v tom, že výsledky tohto nášho boja proti otepľovaniu, teda výsledky toho vynakladania obrovských nákladov na zníženie emisií oxidu uhličitého neuvidíme hneď, za mesiac či za osem, alebo za pár rokov, ale tie výsledky toho vynakladania nákladov na boj s otepľovaním, tak to uvidíme až za desaťročia, až za viac desaťročí.

 

„Teda až za niekoľko desaťročí uvidíme, či tie obrovské náklady v rádoch stámiliárd, alebo skôr biliónov eur vynaložené na boj proti otepľovaniu skutočne splnili svoj účel, či ho splnili aspoň z malej časti, čiže, či mali, vôbec, aspoň nejaký zmysel, alebo, či to boli náklady vynaložené absolútne zbytočne, náklady vyhodené komínom, ktorých vynaloženie nemalo žiadny vplyv na zmenšenie otepľovania a ktoré sa mohli vynaložiť oveľa rozumnejším spôsobom, napr. na prispôsobovanie sa ľudstva následkom otepľovania, na vyrovnávanie sa s negatívnymi dôsledkami tohto javu.“ [1]

 

 

 

 

Náklady vynakladané na znižovanie oxidu uhličitého na jednej strane budú iste tým, čo buď pomôže alebo nepomôže zastaviť otepľovanie, ale na strane druhej budú iste aj tým, čo tie chudobnejšie krajiny, ktoré ich budú dlhoročne vynakladať, nekresťansky finančne zaťaží, zadĺži, čo extrémne zaťaží ich ekonomiky, čo ešte viac vyprázdni už aj tak dosť prázdne vrecká ich občanov, a celé toto zadlžovanie ešte viac zhorší už v súčasnosti dosť napäté ekonomické podmienky života obrovského množstva detí a dôchodcov či väčšiny občanov chudobnejších krajín, a nielen tých v Únii.

 

Budú sa utlmovať či rušiť tie výrobné činnosti, ktoré sa vyznačujú vysokými emisiami oxidu uhličitého a zavádzať nové technológie, ktoré zabezpečia vylučovanie oveľa menšieho množstva oxidu uhličitého než tie staršie, než tie, ktoré sú zavedené teraz. Ale to všetko bude finančne veľmi nákladné a prinesie to stratu množstva pracovných miest.

 

Áno, je pravda, že vynakladanie nákladov na boj proti otepľovaniu postihne všetky členské ekonomiky v Únii.

Avšak, tak ako to býva aj pri konkurenčnom boji rôznych výrobcov, kedy vyhrávajú zvyčajne vždy tí ekonomicky silnejší výrobcovia – pretože tí dlhšie vydržia tú vzájomnú cenovú vojnu prejavujúcu sa častokrát aj v tom, že predajná cena výrobkov ide aj pod výrobnú cenu len preto, aby tí slabší boli zničení, a týmto spôsobom aby celý trh ovládli len tí silnejší – tak to, bohužiaľ, dopadne aj v tomto boji členských krajín Únie za zníženie otepľovania za každú cenu, pre mnohých nezmyselnú.

Ako víťazi vyjdú z tohto boja, predovšetkým, tie bohatšie ekonomiky.

 

 

S neočakávanými vysokými finančnými výdavkami sa každá ekonomika vysporiada tým lepšie, čím je silnejšia.

A presne tak isto aj toto vzájomné vynakladanie obrovských finančných súm na boj proti otepľovaniu, toto náročné zaťaženie každého štátneho rozpočtu spôsobí, že to bude mať oveľa negatívnejší dopad na tie chudobnejšie krajiny Únie.

 

Dopadne to na ne, na ich slabšie ekonomiky, na ich občanov, s oveľa horšími dôsledkami než na podstatne silnejšie ekonomiky bohatších členských krajín, dopadne to s oveľa väčšími nepriaznivými dôsledkami na priemyselnú či poľnohospodársku výrobu alebo rôzne služby, dopadne to oveľa negatívnejšie na všetky odvetvia ekonomiky v chudobnejších krajinách než v tých bohatších.

Životnú úroveň občanov chudobnejších členských krajín Únie to zasiahne v oveľa väčšej miere než životnú úroveň občanov tých bohatších

.

Priamym dôsledkom tohto niekoľkodesaťročného, možnože aj úplne zbytočného, vynakladania množstva peňazí na boj proti otepľovaniu, bez garantovaného výsledku, bude len to, že na konci tohto boja bude rozdiel medzi ekonomickými úrovňami tých chudobnejších a bohatších členských krajín ešte väčší než je teraz, teraz na jeho začiatku, že to oveľa viac postihne tie chudobnejšie členské krajiny než tie bohatšie.

Jednoducho, vydávanie tých obrovských nákladov ekonomickú priepasť medzi nimi ešte viac prehĺbi.

 

 

 

Čím je ekonomika silnejšia, tým sú v nej vyššie mzdy.

A, samozrejme, platí to aj naopak, teda čím je slabšia, tým nižšie sú aj mzdy.

Čím dlhšie sa teda podarí udržiavať čo najväčší ekonomický rozdiel medzi staršími a novšími členskými štátmi EU, rozdiel medzi tými bohatšími a chudobnejšími, tým dlhšie sa podarí tiež udržiavať rozdiel v mzdách občanov týchto dvoch skupín členských krajín.

 

Je prirodzené, že človek sa snaží odísť a zamestnať sa tam, kde sú vyššie mzdy, kde za tú istú fyzickú a psychickú námahu bude odmenený vyššou sumou peňazí.

Čiže, čím dlhšie sa, teda, podarí udržiavať čo najväčší rozdiel v mzdách medzi staršími a novšími členskými štátmi EU, tým dlhšie je aj zabezpečený proces neustáleho odchodu občanov z krajín z nižšími mzdami do krajín s vyššími mzdami,  teda tým dlhšie budú mať ekonomicky silnejšie staršie členské štáty EU zaručený a zabezpečený stály bezplatný prísun lacnej a kvalifikovanej pracovnej sily z novopristúpených členských krajín EU.

A jedným z dôsledkov vynakladania obrovských nákladov na boj proti otepľovaniu v členských krajinách Únie bude aj to, že, práve tak z dôvodu zavádzania nových prísnych pravidiel a finančne náročných technológií, ktorých cieľom je znižovanie emisií oxidu uhličitého, ako aj z dôvodu utlmovania rôznych výrobných činností, vyznačujúcich sa nadmernou produkciou oxidu uhličitého, to oveľa viac postihne ekonomiky v tých chudobnejších členských krajinách.

 

Mnohé výrobné podniky, prevádzky a služby – napr. tie, ktoré sa vyznačujú sa zvýšenou emisiou oxidu uhličitého či aj tie na ne naväzujúce  – budú musieť znížiť objem výroby či ponúkaných služieb, alebo dokonca zaniknú.

Teda budú vyrábať menej výrobkov alebo žiadne, budú poskytovať menej služieb, prepustia mnohých zamestnancov, z ktorých mnohí nebudú mať inú možnosť len odísť pracovať do tých bohatších ekonomík – do tých, ktoré to vydávanie obrovských súm proti otepľovaniu tak nepoložilo na kolená ako tie chudobnejšie ekonomiky – v ktorých je aj viac pracovných príležitostí, a, samozrejme, aj vyššie mzdy.

 

„A to, čo je pre ekonomiky jedných krajín pohromou, teda zníženie objemu ich výroby, to sa stáva darom z nebies pre tie druhé.

Pokles domácej produkcie v jedných krajinách, v tých chudobnejších, v tých, z ktorých je pracovná sila bezplatne odčerpávaná, znamená obrovskú exportnú príležitosť pre zahraničných výrobcov z tých bohatších členských krajín, ktoré bezplatne pracovnú silu z tých chudobnejších krajín odčerpávajú, ktoré pokles domácej produkcie v chudobnejších členských krajín radi nahradia svojou produkciou, svojimi výrobkami vyrobenými aj pomocou bezplatne odčerpaných pracovníkov práve z tých krajín, do ktorých budú tieto výrobky exportovať, pomocou lacnej pracovnej sily bezplatne odčerpávanej aj z tých chudobnejších členských krajín, ktoré pristúpili do Únie po r. 2004.“ [2]

 

Čím bude rozdiel medzi úrovňami ekonomík bohatších a chudobnejších členských krajín väčší – a vynakladanie nákladov na utlmovanie výrobných činností, ktoré sa vyznačujú značnou emisiou oxidu uhličitého a následné prepúšťanie pracovníkov, ako aj zavádzanie nových technológií zameraných na čo najnižšie vylučovanie emisií CO2 bude k narastaniu tohto rozdielu, jednoznačne, prispievať – teda čím väčší bude rozdiel medzi mzdami v týchto krajinách a čím menej sa bude v tých chudobnejších vyrábať, tým intenzívnejší prísun pracovnej sily budú mať bohatšie ekonomiky zabezpečený, tým si budú môcť dovoliť väčší objem výroby mnohých  výrobkov, ktoré potom budú dodávať práve na trhy tých chudobnejších členských krajín, z ktorých si bezplatne odčerpávajú potrebnú pracovnú silu a v ktorých výroba týchto dovážaných výrobkov neexistuje, resp. len na nízkej úrovni.

A táto skutočnosť je pre tie bohatšie členské krajiny tým najlepším, čo sa im môže prihodiť, pretože ich ekonomiky na jednej strane trpia obrovským nedostatkom kvalifikovanej pracovnej sily a na strane druhej potrebujú čo najväčšie odbytiská, čo najviac sajúce trhy pre svoje výrobky. A chudobnejšie členské ekonomiky Únie im toto všetko ponúkajú.

 

Naši občania pracujúci v zahraničí odvádzajú daň zo svojej mzdy do cudzieho štátneho  rozpočtu.

A tejto zahraničnej ekonomike pomáhajú aj tým, že v nej odvádzajú odvody na zdravotné a dôchodkové poistenie.

A aj daň zo zisku zahraničného výrobcu, ktorý tie výrobky dodávané na náš trh vyrobí, ide tiež celý do štátneho rozpočtu zahraničnej krajiny. Tej krajiny, v ktorej ten výrobca tie výrobky vyrába.

 

Ak by sme tie výrobky vyrobili u nás, v našej krajine, tak zisk výrobcu by išiel do nášho štátneho rozpočtu.

O toto všetko prichádza náš štát, tieto peniaze – tak dane zo mzdy zamestnaných občanov ako aj dane zo zisku výrobcu výrobkov – a, samozrejme, aj odvody, mohli poslúžiť našej krajine, našim občanom, v prípade, ak by naši občania pracovali v našej ekonomike a tie výrobky by sa vyrábali u nás.

 

A k zlepšeniu tejto situácie by veľmi prispelo aj to, keby tí, ktorých si ľudia vybrali za svojich zástupcov, tí, ktorí zastupujú občanov našej krajiny – tak u nás doma ako aj v europarlamente – nielen slovami, ale aj činmi, podporili proces vytvárania dostatočného počtu pracovných miest v našej krajine, pracovných miest s primeraným mzdovým ohodnotením (viď príspevok „D24.1.5- Bez perspektívnych pracovných pozícií to môžeme rovno zabaliť“ [6]).

 

 

 

A, naopak, čím bude  rozdiel medzi úrovňami ekonomík bohatších a chudobnejších členských krajín menší, tým bude aj menší rozdiel medzi mzdami v týchto dvoch skupinách krajín, tým menší prísun pracovníkov z novopristúpených členských krajín budú mať bohatšie členské krajiny zabezpečený, tým viac budú ich ekonomiky ohrozené nedostatkom lacnej kvalifikovanej pracovnej sily.

A to je, pochopiteľne, to posledné, čo si tieto bohatšie krajiny Únie želajú.

 

A preto, v prirodzenom záujme ekonomicky bohatších členských krajín Únie iste nebude stieranie rozdielu medzi úrovňami ekonomík bohatších a chudobnejších členských štátov či zvyšovanie počtu nových pracovných miest, zvyšovanie  prostredníctvom vzniku nových výrobných jednotiek – závodov, podnikov, prevádzok – v tých chudobnejších členských krajinách, pretože práve existencia tohto rozdielu, nedostatok primerane ohodnotených pracovných miest ako aj čo najmenšie množstvo výrobných jednotiek v týchto chudobnejších členských krajinách im zabezpečuje nielen stály prísun bezplatnej pracovnej sily z týchto krajín, ale aj možnosť vývozu svojich výrobkov na ich trh.

 

A vynakladanie obrovských nákladov na spomalenie otepľovania je práve tým, čo vytvára tlak na obmedzovanie výrobných činností vyznačujúcich sa zvýšenými emisiami oxidu uhličitého, čo teda likviduje množstvo pracovných miest spojených s týmito výrobnými činnosťami, čo v konečnom dôsledku  obmedzuje rôzne druhy výroby, teda znižuje množstvo výrobkov vyrábaných v krajine  a tým, bohužiaľ, nahráva ich zvýšenému dovozu zo zahraničia.

Bezplatným odčerpávaním občanov z chudobnejších členských krajín si tie bohatšie nielenže ušetria obrovské náklady, ktoré by museli vynaložiť na prípravu pracovníkov z radov vlastných občanov v prípade, že by nemali k dispozícii pracovníkov z chudobnejších krajín, ale aj zarobia obrovské peniaze na tom, že práve pomocou týchto bezplatne odčerpávaných pracovníkov vyrobia množstvo  výrobkov dodávaných na trh tých chudobnejších krajín.

Presne na trh tých krajín, z ktorých bezplatne odčerpávajú tých lacných pracovníkov.

 

 

Priam ukážkovým príkladom toho nemorálneho bezplatného odčerpávania lacnej pracovnej sily – na ktorom jedny členské krajiny nekresťansky strácajú a druhé sa na úkor ich občanov  nabaľujú – bohatšími členskými krajinami v Únii je Slovensko.

 

„Zo Slovenska odchádza ročne za prácou do zahraničia približne 350 000 občanov, a zo zahraničia zasa za prácou na Slovensko prichádza okolo 50 000 občanov.

Čiže suma sumárum, Slovensko dotuje iné ekonomiky ročne počtom 300 000 občanov.

Teda na tom slovenská ekonomika jednoznačne prerába.“ [3]

 

„Náklady vynaložené v dlhodobom procese výchovy a vzdelávania týchto 300 000 občanov, ktorými bezplatne dotujeme ekonomiky iných členských i nečlenských krajín Únie, vyšli našich občanov, náš štátny rozpočet, minimálne na 25 miliárd eur.“ [4]

 

Čiže každoročne dotujeme iné ekonomiky výrobnými prostriedkami v hodnote 25 mld eur.

Dotujeme, dávame či prenajímame ich bezplatne, úplne zadarmo. Prenajímame ich za veľkú NULU.

Naša krajina, Slovensko, každoročne  prenajíma výrobné prostriedky „pracovník“ bezplatne iným krajinám. Napriek tomu, že na ich „výrobu“, na výrobu jediného tohto výrobného prostriedku,  sme vynaložili náklady vo výške minimálne 82 000 eur [5].

Ale veď nikto na svete neprenajíma výrobné prostriedky zadarmo, bezplatne.

 

Vynaložili sme náklady na výchovu a vzdelávanie týchto občanov.

Naši, slovenskí občania na to vynaložili 25 mld eur, a títo naši  občania odídení do zahraničia prinášajú tým krajinám, v ktorých sú zamestnaní, zisk. Zisk napríklad aj formou dane zo mzdy týchto našich občanov zamestnávaných v zahraničí.

A teda z tohto zisku by sa mali tieto náklady, náklady vynaložené na výchovu a vzdelávanie občana, spravodlivo kompenzovať.

Veď predsa na celom svete vždy platilo, že náklady sa kompenzujú zo zisku, ktorý bol ich vynaložením dosiahnutý.

 

Toto pravidlo o vyrovnávaní nákladov zo zisku platí stále.

Až na jednu jedinú výnimku, pri ktorej prestáva platiť. A tou výnimkou je prípad vyrovnávania nákladov, ktoré boli vynaložené počas prípravy občana na zapojenie sa do pracovného procesu, teda počas výroby výrobného prostriedku „pracovník“.

Ale prečo? Prečo odrazu takáto výnimka, ktorá nesmiernou mierou poškodzuje chudobnejšie ekonomiky – teda tie, z ktorých sú ich občania odčerpávaní – a ktorá nemorálne obohacuje tie bohatšie ekonomiky, tie, ktoré na prípravu týchto občanov, na ich výchovu a vzdelávanie nevynaložili ani jeden jediný cent.

 

Veď, veď tie peniaze vynaložené na ich výchovu a vzdelávanie, to boli naše peniaze, peniaze všetkých slovenských občanov.

A, to je, akože, normálne?

My vydáme peniaze na prípravu slovenských pracovníkov, na „výrobu“ výrobných prostriedkov, a druhí ich využívaním zarábajú, dosahujú zisky, ale z týchto ich ziskov už ani ich najmenšia časť nejde na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených na prípravu týchto pracovníkov.

 

Predsa, bez týchto pracovníkov by neexistoval ani ten zisk. A práve preto by sa časť tohto zisku mala použiť na spravodlivú kompenzáciu týchto nákladov.

Ale sa nepoužíva a nič sa nekompenzuje, žiadne náklady.  Z neznámych dôvodov.

Nikto nevie prečo, nikto sa o to nezaujíma.

 

Ale prečo to nikoho nezaujíma, veď jedny krajiny na tom obrovsky zarábajú, zarábajú na úkor druhých, na úkor detí, dôchodcov, na úkor občanov druhých krajín?

To, že to nezaujíma politikov tých krajín, ktoré na tom zarábajú, tak to je normálne. Prečo by mali do toho špárať, keď im to prináša neskutočné zisky. Predsa si nebudú podrezávať sliepku, ktorá im znáša zlaté vajcia.

Ale prečo to nezaujíma aspoň politikov v tých krajinách, ktoré na tom neskutočne prerábajú, ktorých občania na to nesmierne doplácajú? Prečo sa títo politici reprezentujúci svojich občanov nesnažia brániť ich záujmy, prečo dovolia takéto okrádanie svojich občanov, okrádanie svojich voličov, prečo sú ticho?

 

 

Niekedy sme bezplatne dávali iným krajinám desaťtisíc slovenských pracovníkov, desaťtisíc našich občanov, pripravených na naše náklady, pripravených za peniaze našich občanov, potom to bolo už viac než päťdesiat tisíc, viac než sto tisíc a teraz odchádza každoročne zo Slovenska už vyše tristopäťdesiat tisíc jeho občanov.

A koľko to bude za dva či päť, alebo desať rokov?

Štyristo päťdesiat, šesťsto alebo dokonca deväťsto tisíc pracovníkov?  Alebo ešte viac, viac než milión?

 

A aj potom budeme stále ticho a neozveme sa proti tomuto nehoráznemu kolonialistickému okrádaniu a necháme si ďalej nakladať na chrbty? Okrádaniu v zmysle: „Vy vynaložíte náklady na prípravu pracovníkov a my budeme zhŕňať zisky, ktoré prinesie ich práca. Vy budete peniaze vydávať, a my ich budeme inkasovať.“

 

Budeme stále ticho? Teda budú stále ticho tí, ktorí by ticho nemali byť, ktorí sa už mali dávno ozvať, tí, ktorých sme si, predsa, zvolili na to, aby nás zastupovali, aby bránili naše záujmy, ale hlavne, aby bránili naše práva? Teda aj právo na spravodlivú kompenzáciu nákladov vynaložených za účelom dosiahnutia zisku.

A stále budeme financovať, stále budeme vynakladať náklady na výchovu a vzdelávanie tých, ktorí sú potom bezplatne odčerpávaní do zahraničia? Vynakladať bez najmenšej spoluúčasti na týchto nákladoch tých, ktorí našich občanov odčerpávajú do svojich ekonomík?

 

Tie náklady na prípravu odčerpávaných občanov budú ekonomiku našej krajiny devastovať stále viac a viac.

Čím viac našich občanov bohatšie členské i nečlenské krajiny odčerpajú, tým viac stratíme na nákladoch, ktoré sme vynaložili na ich prípravu na zapojenie sa do pracovného procesu,  teda tým viac stratíme na nákladoch vynaložených na ich výchovu a vzdelávanie.

 

Prečo zrazu prestáva platiť to celosvetovo a za každej spoločnosti uznávané pravidlo, že náklady sa uhrádzajú zo zisku, ktorý bol ich vynaložením dosiahnutý?

Veď to je dobré pravidlo, absolútne demokratické, ktoré  zabezpečuje, aby sa zo zisku spravodlivo kompenzovali náklady každému , kto sa na tvorbe tohto zisku podieľal?

Či teraz to už neplatí? Teraz, keď zisk dosiahne ten bohatší členský štát, ale náklady na jeho dosiahnutie už idú na účet občanov tých chudobnejších krajín?

 

Či aj teraz, v tomto prípade, v prípade bohatších a chudobnejších členských krajín, to pôjde naďalej podľa tej starej, dobre známej a v Únii bohate uplatňovanej kolonialistickej pravdy:

„Vy budete vynakladať náklady, námahu, a my budeme zhŕňať zisky? Vy, chudobnejší, budete drieť, pretože to je vaše poslanie, to je vaša úloha, na to ste predurčení, a my, bohatší, my vás budeme riadiť a budeme si užívať plody vašej práce, pretože to je zasa naše poslanie, naša úloha, na to sme predurčení.“

 

Prečo je to v tej našej Únii tak? Prečo jedny chcú žiť na úkor druhých?

Lebo … lebo rovní a rovnejší, lebo slabší a silnejší.

 

 

 

A práve vynakladanie obrovských nákladov na boj s otepľovaním, ich vynakladanie v horizonte desiatok rokov s neistým výsledkom, bude tým, čo nadmerne zaťaží ekonomiku každej členskej krajiny.

Tie chudobnejšie členské krajiny Únie to  poznačí oveľa negatívnejším spôsobom než tie bohatšie, ešte viac to prehĺbi rozdiely medzi ekonomickými úrovňami bohatších a chudobnejších členských krajín,  ešte viac to prehĺbi rozdiel v mzdách medzi pracovníkmi v týchto krajinách a z tohto dôvodu teda ešte zväčší počet tých, ktorí budú odchádzať zo svojich rodných krajín do bohatších členských krajín.

Teda to zaručí týmto bohatším krajinám neustály bezplatný prísun tak nedostatkovej lacnej a kvalifikovanej pracovnej sily.

 

Ale to je pre tieto bohatšie ekonomiky, pochopiteľne, to najlepšie, čo ich mohlo postretnúť a čo si môžu želať.

To vynakladanie obrovských nákladov na boj proti otepľovaniu v tých chudobnejších členských krajinách je, jednoznačne, tým, čo bude oveľa negatívnejšie vplývať na ich ekonomiky, na objem ich výroby, na počet pracovných miest, než v tých bohatších členských krajinách, ale súčasne je aj tým, čo pomôže týmto bohatším krajinám bezplatne zabezpečiť pre ich ekonomiky tak obrovské množstvo lacnej kvalifikovanej pracovnej sily z tých chudobnejších členských krajín, ako aj zvýšiť množstvo výrobkov  vyvážaných na trhy chudobnejších členských krajín.

 

Je celkom reálne, a treba počítať aj s tou variantou, že ten boj proti otepľovaniu spočívajúci v znižovaní emisií oxidu uhličitého, boj pohlcujúci obrovské finančné prostriedky jednotlivých krajín, v konečnom dôsledku nebude ničím iným len nezmyselným obmedzením rozličných výrobných činností, ktoré prinesie stratu pracovných miest pre milióny občanov, ktoré nezmyselne poškodí mnohé úspešne sa rozvíjajúce ekonomické odvetvia, a, hlavne, ktoré bude znamenať zbytočné vyprázdnenie peňaženiek daňových poplatníkov, na ktorom sa niekto poriadne, a možno plánovane a cielene, nabalí.

Na ktorom jedny  krajiny, tie bohatšie, získajú na úkor tých druhých, tých chudobnejších a slabších, ktorým si tie bohatšie a silnejšie ešte pevnejšie pripútajú k sebe tie chudobnejšie krajiny a dostanú ich tak ešte do väčšej podriadenosti a poslušnosti.

Tak ekonomickej ako aj politickej.

 

 

 

To otepľovanie našej planéty môžeme prirovnať k zväčšovaniu teploty ľudského tela.

Tak ako môže byť tá zvýšená teplota tela buď dôsledkom nejakého zápalu, napr. pľúc či priedušiek, stredného ucha, močových ciest, slepého čreva alebo prechladnutia, angíny, chrípky či koronavírusu , resp. môže k tej zvýšenej teplote dôjsť aj zatiaľ pre človeka z neznámych dôvodov, tak isto aj príčinou zvýšenia teploty klímy nemusia byť len emisie oxidu uhličitého či iného skleníkového plynu, ale za tým môže byť aj iná, pre nás zatiaľ neznáma skutočnosť.

Hovorí sa o cykloch otepľovania,  o neznámych kozmických vplyvoch, resp. sú aj iné hypotézy hovoriace o príčinách otepľovania.

 

To, že emisie skleníkových plynov spôsobujú zvýšenie teploty ovzdušia, tak to ešte neznamená, že sú tou jedinou príčinou zodpovednou za otepľovanie, že len tie skleníkové plyny, a hlavne oxid uhličitý, môžu byť príčinou toho zvýšenia teploty ovzdušia a vôd našej planéty.

Jednoducho, stav nášho súčasného poznania, stav úrovne našich informácií nám, zatiaľ, nedovoľuje konkretizovať niečo, čo je možno tiež určitou príčinou zvyšovania teploty na Zemi, čo je možno len veľmi malou, možno väčšou, ale možno aj tou hlavnou príčinou zodpovednou za otepľovanie.

 

Presne ako aj nárast telesnej teploty spôsobuje človeku rôzne komplikácie (horšie dýchanie, kašeľ, zlá nálada, ospalosť, únava, bezvedomie a i. ) tak aj nárast teploty ovzdušia spôsobuje rôzne komplikácie formou zvýšenia počtu a intenzity celého radu nepríjemných klimatických javov – hurikány, tornáda, topenie ľadovcov a následné stúpanie hladiny morí a oceánov s postupným zaplavovaním tak obývaných ako aj neobývaných nižšie položených oblastí, lesné požiare, prudké búrky s povodňami, dlhotrvajúce intenzívne dažde so záplavami, vlny horúčav a suchá a s tým spojená neúroda a následný hlad, a pod.

 

Pokiaľ chceme odstrániť tie komplikácie spôsobené zvýšenou teplotou ľudského tela, tak musíme najskôr znížiť tú zvýšenú teplotu, teda musíme odstrániť príčinu zvýšenia tejto teploty.

A tá príčina nemusí byť vždy ľahko zistiteľná, príčina zvýšenia teploty môže zostať aj neodhalená.

Ide o to, aby sme tú príčinu, tú pravú príčinu, čo najskôr našli, pretože čím skôr ju lokalizujeme, tým skôr môžeme pomôcť danej osobe, tým skôr môžeme znížiť jej zvýšenú teplotu, tým skôr môžeme ukončiť tie nepríjemné sprievodné javy zvýšenej teploty, tým skôr môžeme obmedziť škody, ktoré vzniknú na zdraví práve tou zvýšenou teplotou.

A problém sa stáva oveľa zložitejší, ak tých príčin zvýšenia telesnej teploty je viac, teda sa tie príčiny zvýšenej teploty vzájomne kombinujú.

 

A presne tak isto, ak je viac aj tých príčin otepľovania ovzdušia, ak nie je len jedna, ak tie príčiny pôsobia v kombinácii, napr. ak tá teplota ovzdušia vzrastá nielen vplyvom zvyšovania oxidu uhličitého a iných skleníkových plynov, ale je tam aj ďalšia príčina – ktorej zistenie je pre nás, zatiaľ, z dôvodu nedostatočnej úrovne poznania, nedostatku potrebných informácií, obmedzené –   aj niečo iné, pre nás zatiaľ viac neznáme než známe, o to horšie je  lokalizovať tú pravú príčinu, o to ťažšie sa určuje to, čo je tou hlavnou príčinou otepľovania.

A vtedy sa môže pre mnohých, aj odborníkov, stať tou jednoduchšou, schodnejšou a príťažlivejšou cestou – aj keď to mnohí z nich iste myslia dobre – pripísať to tej jednej jedinej príčine, ktorú sme zatiaľ špecifikovali, o ktorej máme množstvo informácií, s ktorou vieme bojovať.

Pripísať to napr. všetkým nám dobre známym a preskúmaným emisiám oxidu uhličitého, emisiám spôsobených ľudskou činnosťou.

 

 

Prijali sme – alebo skôr je tu silná preferovaná snaha presadiť – riešenie, ktoré je vraj účinné v boji proti otepľovaniu, aj keď sa už nikto sa nechce vyjadriť k tomu, aká je pravdepodobnosť, že to riešenie je účinné, resp. aká je účinnosť tohto riešenia.

Aj mnohí z tých, ktorí sú s problematikou otepľovania podrobne  zoznámení a snažia sa ju vyriešiť, teda tí najlepší odborníci, aj tí svoje tvrdenie o emisiách oxidu uhličitého spôsobených ľudskou činnosťou ako hlavnej príčine otepľovania – o tom, že znižovanie oxidu uhličitého bude efektívnou metódou na otepľovanie, teda že to znižovanie CO2 spomalí otepľovanie –  zastrešujú či do budúcnosti ospravedňujú nadradeným vyhlásením, že to, či táto nákladná metóda riešenia spomalenia otepľovania našej planéty bude účinná, v akej miere bude účinná, a či vôbec, tak, že to uvidíme až za niekoľko desiatok rokov.

Nie teraz, za pár mesiacov, či za pár rokov, ale až za niekoľko desiatok rokov.

 

 

A ak nebude táto metóda účinná, potom čo? Čo potom, za tých niekoľko desiatok rokov? Čo urobíme?

Tí, čo to presadzovali, čo silou mocou presadzovali znižovanie oxidu uhličitého ako hlavnej príčiny otepľovania ovzdušia, budú už dávno na dôchodku či na druhej strane rieky, budú už nepostihnuteľní.

A potom, bolo by aj tak úplne zbytočné brať ich na zodpovednosť a trestať za niečo, čo buď z presvedčenia alebo z iných, len im dobre známych dôvodov, presadzovali, pretože by to aj tak nič nevyriešilo.

Stratené financie, množstvo námahy a času vynaložených na tento extrémne nákladný, ohňom a mečom bránený, avšak nedostatočne odôvodnený experiment so znižovaním oxidu uhličitého, to už nevráti.

 

 

Aj lekár v mnohých prípadoch povie pacientovi pred operáciou, že účinnosť tej operácie, teda to, či operácia pomôže, a v akej miere, tak to sa uvidí až po vykonaní operácie, až potom sa postupne ukáže, v akej miere pomohla a či vôbec.

Potom sa ukáže, či tá operácia, tá námaha a tie financie, ktoré boli investované do tej operácie, či sa vyplatili, teda či priniesli osoh, či pomohli zlepšiť stav zdravia pacienta, alebo či pomohli menej než sa predpokladalo, či nepomohli, alebo, dokonca, v niektorých prípadoch daný stav zhoršili.

 

Tá operácia, tie peniaze, ktoré boli do tej operácie investované, môže pomôcť, ale aj nemusí. Môže sa aj stať, že pacientovi poškodí a zhorší ešte viac jeho súčasný stav.

Ale to už je riziko tej operácie, ktoré musí na seba prebrať pacient.

A preto pacient musí podpísať, že súhlasí s operáciou, že preberá na seba všetky jej dôsledky. Teda aj tie negatívne.

 

A presne tak isto aj my, ľudia, sme odsúhlasili, že s finančne náročnou operáciou znižovania oxidu uhličitého, súhlasíme.

Presnejšie, nie my, ale odsúhlasili to naši predstavitelia, napriek tomu, že veľa ľudí s týmto spôsobom riešenia problému otepľovania – teda obrovskými nákladmi na znižovanie oxidu uhličitého – nesúhlasia.

Nesúhlasia nie preto, že by nechceli spomaliť či dokonca zastaviť otepľovanie. To nie. Absolútne nie.

 

Otepľovanie chce spomaliť či zastaviť každý z nás, pretože všetci vieme, aké má už aj v súčasnosti dobre viditeľné pustošiace následky, všetci vieme, že škodí.

Každý vie, aké škody to spôsobuje, škody, ktoré rastú čoraz viac a viac. Straty tak materiálne ako aj ľudské.

 

No, mnohí z nás s tým, s nákladným procesom znižovania oxidu uhličitého  nesúhlasia práve kvôli nedostatku dostatočných dôkazov o efektívnosti procesu tohto znižovania, kvôli pochybnosti o účinnosti procesu znižovania oxidu uhličitého na spomalenie otepľovania, pretože tú efektívnosť tohto procesu, tú jeho účinnosť si reálne budeme môcť overiť až za desiatky rokov.

Nie v relatívne prijateľnom čase, teda za niekoľko rokov, ale až za desiatky rokov.

Ale to podstatné, to najdôležitejšie je to, že sa nezdôrazňuje to, že za tie desiatky rokov znižovania oxidu uhličitého príde naisto úspech, ale sa zdôrazňuje a hovorí len o tom, že za desiatky rokov uvidíme, čo sa tým znižovaním emisií oxidu uhličitého dosiahlo, či sa to, vôbec, podarilo alebo to bol úplne zbytočný, nesmierne nákladný projekt.

 

 

Teda, my za tých pár desaťročí neuvidíme to, že to riešenie otepľovania prostredníctvom znižovania oxidu uhličitého prinieslo očakávaný výsledok, zaručený úspech, viditeľné spomalenie procesu otepľovania či dokonca jeho zastavenie, ale my až za tie desiatky rokov uvidíme, či toto dlhodobé znižovanie oxidu uhličitého malo podstatný vplyv na zníženie otepľovania ovzdušia, alebo to malo oveľa nižšiu účinnosť než sme predpokladali, resp. to nepomohlo vôbec.

Ale táto skutočnosť, skutočnosť toho, že my za desiatky rokov neuvidíme pozitívny efekt znižovania oxidu uhličitého, ale len uvidíme, či to zabralo alebo nie, tak je veľmi frustrujúce pre všetkých, to je niečo, čo vyvoláva značné pochybnosti o správnosti tohto „z centrály nanúteného“ riešenia problému otepľovania.

 

A frustrujú práve tie obrovské náklady, tie obrovské ekonomické straty, ktoré nás postihnú, ktoré budeme musieť obetovať, nezávisle na tom, či to riešenie spočívajúce v drastickom znižovaní emisií oxidu uhličitého spomalí to otepľovanie alebo nebude mať naň ani ten najmenší vplyv.

Doterajšie presviedčanie verejnosti o účinnosti riešenia problému otepľovania ovzdušia prostredníctvom znižovania emisií oxidu uhličitého je založené skôr na dookola omieľanej mantre: „Naisto to pomôže, verte len nám, tí ostatní tomu nerozumejú“, než na presvedčivých dôkazoch.

 

 

To, či proces znižovania oxidu uhličitého prinesie to, čo by sme chceli a čo je hlavné, teda spomalenie otepľovania, tak to je neisté, to je vo hviezdach, a uvidíme to až za pár desiatok rokov.

Ale čo je isté, tak to je to, že to ešte viac zväčší ekonomickú priepasť medzi bohatými a chudobnými krajinami, že to prinesie utlmenie či zrušenie mnohých výrobných činností v tých chudobnejších krajinách, ktoré si nebudú môcť dovoliť nahrádzať tie vyradzované technológie tými novšími a drahšími vyznačujúcimi sa nižšou emisiou CO2 v takej miere, ako si to budú môcť dovoliť tie bohatšie ekonomiky.

Utlmením či zrušením výrobných činností dôjde k strate množstva  pracovných miest, zníženiu či zastaveniu výroby mnohých výrobkov, ktoré sa teda budú musieť doviezť zo zahraničia, z tých bohatších krajín, ktorých výroba nebude tým bojom s otepľovaním tak „poznačená“.

 

Chudobnejšie krajiny budú musieť dovážať práve z tých bohatších, a tie na tom zarobia. Získajú ešte väčšie trhy.

A  výsledok celého tohto direktívne pretláčaného riešenia otepľovania, spočívajúceho v znižovaní emisií oxidu uhličitého, bude, že určité štáty zbohatnú na úkor iných, tie chudobnejšie sa dostanú ešte do väčšej ekonomickej závislosti tých bohatších. Čo je pre tie bohatšie to najlepšie, čo si môžu želať.

 

 

„Tvrdenie o tom, že zásadný vplyv na otepľovanie má ľudská činnosť nie je ničím iným, len zatiaľ nepotvrdeným či nedokázaným predpokladom, len hypotézou, teda predpokladom, ktorého pravdivosť či nepravdivosť sa potvrdí, bohužiaľ,  až po tých niekoľkých desaťročiach vynakladania obrovských nákladov na znižovanie emisií oxidu uhličitého.

A práve preto – keďže nevieme, aký bude efekt vynakladania týchto obrovských nákladov, kedže nevieme, či vôbec nejaký efekt bude, teda riziko, že výsledok nášho boja proti otepľovaniu prostredníctvom znižovania emisií oxidu uhličitého bude dosť vzdialený od toho čo očakávame, je značné – by bolo oveľa vhodnejšie, ak by sme časť z tej obrovskej sumy peňazí vynakladaných na utlmenie činností spôsobujúcich nadmerné vylučovanie oxidu uhličitého venovali radšej hľadaniu spôsobov, ako sa s týmito čoraz intenzívnejšími nepriaznivými následkami rastúceho sa otepľovania čo najlepšie vysporiadať, ako čo najviac minimalizovať čoraz viac narastajúce škody spôsobené otepľovaním, ako týmto škodám čo najviac predchádzať, ako sa čo najlepšie prispôsobiť čoraz intenzívnejším prejavom stupňujúceho sa otepľovania.

 

Teda, bolo by pre nás, ľudí, prínosné, aby sme nebrali do úvahy len hypotézu o zvyšovaní emisií oxidu uhličitého ako hlavnej príčine otepľovania, ale aby sme aj akceptovali hypotézu o tom, že otepľovanie je, jednoducho, nevyhnutný proces, ktorý nás neminie, ktorý nemáme možnosť – na základe súčasného stavu poznania a technológií – podstatne ovplyvniť, a teda sa musíme s týmto procesom ako aj  s jeho následkami zmieriť a sa im prispôsobiť.“ [1]

 

 

To spomalenie otepľovania, a či, dokonca, jeho zastavenie, by sme chceli všetci.

Bolo by niečo úžasné ak by sme tým znižovaním emisií CO2 dosiahli spomalenie procesu otepľovania.

Bolo by vynikajúce,  keby sa tak stalo, ale nikto to nemôže so stopercentnou – a, zrejme, aj o niekoľko desiatok percent menšou –  istotou garantovať.

 

Všetci odborníci sa zhodujú v tom, že výsledky boja ľudí s otepľovaním sa dostavia až po dlhšom čase, až po tých niekoľkých desaťročiach.

Troch, štyroch, možno piatich alebo aj viacerých.

Až vtedy spoznáme či mali pravdu, alebo sa mýlili, či sme prijali dobré riešenie, až vtedy uvidíme, či tie obrovské výdavky na znižovanie oxidu uhličitého mali svoj zmysel, alebo či to boli len márne vyhodené peniaze, na ktorých sa niekto veľmi dobre nabalil, resp. či tým vynakladaním obrovských súm bolo riešenie úplne inej problematiky, ktorej verejné riešenie by, zrejme, či skôr určite, neprinieslo riešiteľom sympatie verejnosti.

 

 

[1] https://vlceki.blog.pravda.sk/2022/06/16/e2-ako-je-to-vlastne-s-tym-oteplovanim/

[2] https://vlcekivan.blog.pravda.sk/2022/02/02/a14-6-bohatsie-krajiny-unie-a-europy-sa-prizivuju-na-tych-chudobnejsich/

[3] https://vlcekivan.blog.pravda.sk/2022/02/24/a24-1-za-tazke-peniaze-si-vychovame-tych-najlepsich-odbornikov-avsak-uzitok-z-nich-uz-maju-ini/

[4] https://vlcekivan.blog.pravda.sk/2022/04/14/a25-3-pomoc-tych-bohatsich-je-pre-brusel-vsetkym-ale-pomoc-tych-chudobnejsich-uz-nicim/

[5] https://ivlcek.blog.pravda.sk/2021/12/28/b4-3-hodnota-nakladov-vynalozenych-na-vychovu-a-vzdelavanie-pracovnika/

[6] https://ivanvlcek.blog.pravda.sk/2022/05/20/d24-1-5-bez-perspektivnych-pracovnych-pozicii-to-mozeme-rovno-zabalit/

E2- Ako je to, vlastne, s tým otepľovaním?

16.06.2022

V súčasnej dobe nielen EU, ale celý svet riešia veľmi závažný problém, problém otepľovania ovzdušia. Riešenie tohto problému si vyžiada obrovské dlhodobé náklady, ktoré sa dotknú každého člena Únie, každého jej občana. Predpokladá sa, že vynakladanie týchto nákladov na realizáciu príslušných opatrení otepľovanie ovzdušia spomalí, a možno, aj [...]

E1- Naša planéta nebojuje proti nám, ona sa len bráni nášmu útoku

01.02.2022

V prípade ochorenia človeka nejakou infekčnou chorobou, napr. chrípkou, zvýši sa teplota jeho tela. Organizmus týmto spôsobom bojuje proti neželaným vírusom, ktoré mu škodia, ktoré spôsobili vznik infekcie. Zvýšená teplota ich zabíja. Teplota tela stúpa, buď pomalšie alebo rýchlejšie, a na určitej hodnote sa zastaví, jej maximálne dosiahnutá výška je [...]

Igor Matovič

„Dobrovoľne sa kŕmite splaškami“. Matovič vie, prečo sa chce 'Pellerína' vrátiť

02.07.2022 22:15

Igor Matovič tvrdí, že jeho OĽaNO je chyba v systéme a kazí plán. A vie, prečo sa sa niektorí chcú vrátiť k moci.

Grécko Eritrea migranti loď

Aktivisti kritizujú Grécko za potláčanie migrantov počas protestu na Lesbose

02.07.2022 21:58

Pobrežná stráž a agentúra EÚ pre ochranu hraníc majú tlačiť späť migrantov, ktorí sa snažia dostať do Európy.

SIS, Bratislava, informačná služba

SIS monitorovala v roku 2021 obchodovanie s výrobkami obranného priemyslu

02.07.2022 19:25

Služba zaznamenala na Slovensku viacero aktivít smerujúcich k podpore ruského obranného priemyslu.

žralok, žraloky, more, potápač, oceán, ryby, predátor, dravec

Žralok v egyptskom letovisku Hurghada smrteľne zranil 68 ročnú Rakúšanku

02.07.2022 18:07, aktualizované: 18:38

Miestne úrady pláž a okolitú oblasť na tri dni uzavreli.

Ivan Vlček

Za necelých sto, za niekoľko posledných desiatok rokov, sme zničili to, čo príroda vytvárala desiatky, ba dokonca stovky miliónov rokov. Oslepení vidinou mámivých ziskov sme nevideli skazu spôsobenú našou chamtivosťou, nepočuli sme zúfalý krik našej zráňanej planéty. Nič sme nevideli, nič sme nepočuli. A karma, ten víťaz odveký, sa čoraz hlasnejšie smiala.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 3
Celková čítanosť: 3057x
Priemerná čítanosť článkov: 1019x

Autor blogu

Kategórie