Nezničme si ju skôr, než z nej vykročíme

V prípade ochorenia človeka nejakou infekčnou chorobou, napr. chrípkou, zvýši sa teplota jeho tela.

Organizmus týmto spôsobom bojuje proti neželaným vírusom, ktoré mu škodia, ktoré spôsobili vznik infekcie. Zvýšená teplota ich zabíja.

Teplota tela stúpa, buď pomalšie alebo rýchlejšie, a na určitej hodnote sa zastaví, jej maximálne dosiahnutá výška je individuálna, a závisí tak od rozsahu nakazenia, ako aj od stavu imunity daného človeka.

A naša planéta sa bráni podobným spôsobom, vlastne, bráni sa tým istým spôsobom, proti tým, ktorí jej škodia, ktorí ničia jej lesy, faunu, flóru, ktorí znečisťujú jej vodu, devastujú jej prírodu a drancujú jej prírodné zdroje.

Naša Zem bojuje proti tým, ktorí ju poškodzujú, podobne, ako bojuje človek s rôznymi infekčnými chorobami – zvýšením teploty.

Naša planéta tiež využíva zvýšenie teploty ako účinný nástroj na boj s tými, ktorí ju ničia.

Pomaly zvyšuje teplotu ovzdušia, a ten rast teploty spôsobuje tak rast intenzity ako aj nárast počtu prírodných pohrôm, nárast počtu hurikánov, tornád, prudkých búrok s povodňami a dlhotrvajúcich intenzívnych dažďov s rozsiahlymi záplavami, vĺn horúčav spôsobujúcich sucho s následnou neúrodou, obrovských lesných požiarov, v nebývalej miere sa začínajú topiť ľadovce a zatápajú obrovské plochy nízko položených obývaných a aj neobývaných území.

Tieto prírodné pohromy spôsobujú nielen veľké ekonomické škody, ale aj čoraz väčšie straty na ľudských životoch.

Zomierajú tí, ktorí sa zúčastňujú na ničení svojej rodnej planéty, na ničení toho, vďaka čomu mohli na nej až doteraz spokojne žiť. Ktorí až doteraz mohli na nej žiť len vďaka tomu, že ich rodná planéta im už dávno nastavila optimálne podmienky pre život na nej.

Zomierajú tí, ktorí sa menia na čoraz škodlivejších parazitov zneužívajúcich jej pohostinnosť a škodiacich svojmu hostiteľovi, tí, ktorí s ňou kedysi žili v symbióze, ale ktorí sa tú symbiózu snažia čoraz viac zneužiť v svoj prospech, na úkor svojho hostiteľa, na úkor našej Zeme.

Zomierame my, ľudia.

Proti tým, s ktorými kedysi žila v ukážkovej zhode a ktorí ju čoraz viac zneužívajú na uspokojenie svojej nenásytnej túžby po ďaľšom a ďaľšom bohatstve, využíva naša planéta ten istý spôsob obrany, spôsob overený desiatkami či dokonca stovkami miliónmi rokov, využíva ten istý spôsob boja ako využíva aj človek proti tým, ktorí útočia na jeho telo.

Tak ako proti škodlivým vírusom bojuje naše telo zvýšením teploty, presne tento istý mechanizmus obrany volí aj naša Zem.

Pomaličky zvyšuje teplotu ovzdušia, pomaly nám – nám, čoraz škodlivejším parazitom či vírusom – dáva najavo, čo všetko nás čaká, ak neprestaneme s naším agresívnym správaním sa voči nej, čo všetko nám hrozí, ak ju budeme naďalej drancovať, ak budeme ničiť životné prostredie a pľundrovať prírodné zdroje, ak si nebudeme vážiť to, čo nám dáva zadarmo, ak sa k nej budeme chovať ako barbari.

A tak isto ako aj človek počas choroby negatívne pociťuje pomalé zvyšovanie teploty svojho tela, tak aj ľudstvo negatívne pociťuje zhoršujúce sa prejavy oteplenia klímy narastajúce každou ďaľšou desatinou stupňa jej oteplenia.

Rast množstva a intenzity búrok spojených povodňami, dlhotrvajúcich intenzívnych dažďov s následnými záplavami, hurikánov a tornád, čoraz väčšie topenie ľadovcov a zvyšovanie hladiny morí, suchá, vlny horúčav, obrovské lesné požiare, neúroda … to všetko v dôsledku pomaly, ale neustále stúpajúcej teploty.

Stúpajúcej teploty tak ovzdušia, ako aj od neho otepľujúcich sa oceánov a morí.

Zem bojuje tým istým spôsobom proti nám, proti nám, škodlivým cudzopasníkom, ako bojuje aj človek – zvýšením teploty.

Síce … síce nie … práveže naopak … to my, my, ľudia, bojujeme tým istým spôsobom, ako aj naša Zem.

To nie Zem od nás, ale to náš organizmus prevzal niečo užitočné od našej planéty, niečo čo bolo ňou už dávno pradávno overené, už od nepamäti vyskúšané. Ešte predtým, ako vôbec vznikol človek.

Naša rodná Zem, naša planéta nám zadarmo ponúkla, a aj darovala, niečo, čo ona už dávno úspešne používa, čím sa už oddávna bráni. Proti tým, ktorí jej škodia.

To nie Zem kopíruje správanie človeka, správanie ľudského organizmu.

To my, ľudia, naša  genetika, naše telá, okopírovali  od našej planéty spôsob jej obrany, spôsob, ktorý je jej vlastný už od vzniku života na jej povrchu.

Prevzali sme od nej niečo, čo je vyskúšané organizmom našej planéty už desiatky či stámilióny rokov.

My, ľudia, ako organizmus, ktorý sa vyvinul z tých najjednoduchších foriem až po dnešnú úroveň, teda do podoby takej bytosti, akými sme, s naším udivujúcim, fenomenálne prepracovaným telom a mozgom, to my sme od našej planéty postupne prevzali to, čo nám plná ústretovosti voči nám zadarmo ponúkla.

Prijali sme niečo, čo nám podarovala ako neoceniteľný dar v snahe pomôcť nám, ľuďom, pomôcť úspešne pokračovať na našej, nie najľahšej ceste vývoja, čo každému z nás vložila pri narodení, a čo bolo výhodné prijať už ako dávno úspešne vyskúšané a preverené, dávno vyskúšaný spôsob vysporiadania sa s tými, ktorí ohrozujú svojho hostiteľa.

My, ľudia, sme to len prevzali, nemuseli sme vyvíjať nič nové. Naša rodná kolíska nám to dala zadarmo ako dar, ako možný spôsob ochrany pred tými, ktorí vás chcú zničiť.

Ona to už niekoľkokrát na svoju obranu použila.

Ale ešte nikdy v obrane voči nám, voči tým, ktorým tak veľmi dôverovala, voči tým, ktorých mala tak veľmi rada. Voči ľuďom, ako agresívnemu vírusu, ktorý kedysi nebol vôbec agresívny, ba práve naopak, bol mierumilovný, ale zmutoval do nebezpečnej formy charakteristickej svojou chamtivosťou a pažravosťou.

My sme pre našu planétu tiež len stámilióny či miliardy vírusov, ktoré sa na nej zdržujú, ktoré s ňou žili  od svojho počiatku v príkladnej symbioze, neškodili jej, využívali to, čo hostiteľ ponúkal, využívali jej pohostinnosť.

Naša planéta, Zem, nám dala všetko, čo len mohla, nech si z toho zoberieme toľko, koľko potrebujeme.

A my sme si brali, brali sme si toľko, koľko sme potrebovali, nažívali sme jeden s druhým k vzájomnej spokojnosti.

Až raz prišiel niekto, kto zistil, že veď si môže zobrať viac, nielen toľko, koľko potrebuje, koľko mu je potrebné na spokojný život, ale že si môže zobrať viac, a ešte aj dobre na tom zarobiť.

Zobral si jeden, potom druhý, tretí … a nakoniec sme začali brať mnohí. Všetci viac ako sme potrebovali.

A tá naša čoraz väčšia a väčšia nenásytnosť po ďaľšom a ďaľšom, postupne rástla a začala prekračovať všetky prípustné medze.

Tá naša snaha zobrať si viac ako potrebujeme, zobrať viac a viac, a stále viac, bolo tým, čo začalo našu planétu ničiť, čo ju začalo čoraz viac zraňovať.

Aj napriek rastúcemu počtu tých rán bola Zem ticho, neozývala sa, dúfala, že to skončí, že s tým nadmerným bratím, s tou nadmernou spotrebou, raz prestaneme, že raz vyrastieme s tých nerozvážnych rokov a dospejeme, podobne ako raz dospeje každé dieťa.

Zem mala s nami stále trpezlivosť, stále bola ticho, mlčala, stále nám verila.

A my sme tú jej dôveru čoraz viac zneužívali, čoraz viac sme ju zraňovali.

A ona bola ticho a trpela.

Tie vírusy, ktoré s ňou tisíročia nažívali v ukážkovej symbióze, začali pomaly mutovať do čoraz nebezpečnejšej podoby a posledných pár sto rokov, pod vplyvom chamtivosti a nenásytnosti, zmutovali do zhubnej rakovinovej formy a devastujúcim spôsobom čoraz viac napádajú organizmus svojho hostiteľa.

A naša planéta na to zareagovala tak isto, ako zareaguje aj organizmus človeka po napadnutí neznámym škodlivým vírusom. Začala zvyšovať teplotu a čaká, či sa tie škodlivé vírusy umúdria, či prestanú škodiť.

A ak sa neumúdria, organizmus planéty bude reagovať ďaľším zvýšením teploty, až kým tie vírusy celkom nezničí. Alebo, až kým sa tie škodiace vírusy neumúdria.

Posledné stáročia, zaslepení honbou za peniazmi, za nekonečnými ziskami, sme začali naše požiadavky na našu planétu neúmerne stupňovať.

Začali sme čoraz viac zneužívať to, čo nám dávala bezplatne, začali sme byť čoraz nenásytnejší, čoraz krutejší voči nej.

Nestačilo nám, že to, čo sme si od nej zobrali, ďaleko presahovalo naše potreby, chceli sme stále viac a viac, pretože my, ľudia, sme tvormi nenásytnými, chceme mať stále viac a viac, nehľadiac na to, že toľko toho vôbec nepotrebujeme.

Ale čím viac niečoho máte, napriek tomu, že to nikdy nespotrebujete, tým ste síce na okamih spokojnejší, ale hneď ten ďalší okamih už oveľa nenásytnejší.

Ospravedňujete si to tým, že chcete len zabezpečiť seba a svoje deti, partnera, svojich súrodencov, že chcete len pomôcť ich rodinám, a potom bratrancom s ich rodinami, prabratrancom a ešte aj ich bratrancom a prabratrancom, a vaša doteraz silne spiaca láska k čoraz vzdialenejšej a vzdialenejšej rodine sa premieta do čoraz obludnejšej podoby.

Zhŕňate na kopu, a veľkosť tej kopy, pohľad na jej výšku, vás na jednej strane chvíľkovo uspokojuje, no zároveň vám ten pohľad hneď aj pripomína a vyčíta, že veď tá kopa nie je až taká veľká, aby nemohla byť ešte väčšia, veď tá kopa toho či tamtoho je predsa väčšia, a teda aj tá vaša by predsa mohla byť ešte väčšia, a ešte väčšia a väčšia, a tak stále až donekonečna.

A čím viac máme, tým viac chceme, tým sme nenásytnejší, lačnejší, pažravejší, tým viac chceme pre seba vyrvať z náručia bohatstva určeného pre nás všetkých.

Zabúdame na naše rodiny, na naše deti, odcudzujeme sa im, zabúdame, že to, čo tu máme, nie je len pre nás, ale je aj pre tých, ktorých čas ešte len príde, ktorých čas sa ešte len začne odmeriavať.

Náš čas sa meria časom dosiahnutia ďaľšieho vopred stanoveného zisku, náš úspech hodnotíme veľkosťou prírastkov nášho bohatstva.

„Pri oteplení o jeden stupeň oproti svetu pred priemyselnou revolúciou – to je svet, v ktorom momentálne žijeme – obrovské lesné požiare spaľujú Kaliforniu a Austráliu, kým hrôzostrašné hurikány ničia pobrežné mestá.

Pri oteplení o dva stupne sa roztopí polárna čiapka a z trópov zmiznú koralové útesy.

Oteplenie o tri stupne spôsobí, že ľudstvu sa začnú míňať zdroje potravy a miliónom ľudí bude hroziť umieranie od hladu.

Keď bude teplejšie o štyri stupne, veľké časti Zeme budú pre ľudí neobývateľné a miliardy ľudí sa stanú klimatickými utečencami.

Oteplenie o päť stupňov bude znamenať, že Zem bude horúcejšia než kedykoľvek za uplynulých 55 miliónov rokov, kým pri oteplení o šesť stupňov zasiahne planétu bezprecedentné hromadné vymieranie druhov a ohrozený bude samotný život na Zemi.“ [1]

Zvýšená teplota človeka nastupuje od 37 stupňov, horúčka od 38, maximálna teplota, ktorú ešte organizmus človeka vydrží je 42 stupňov. Po prekročení tejto hranice vo väčšine prípadov nastupuje smrť.

Čiže naše telo má k dispozícii päťstupňový teplotný rozsah na boj s infekčnou chorobou.

Náš organizmus môže v boji s vírusmi využiť teplotný rozsah od 37 do 42 stupňov. Má k dispozícii päť stupňov na to, aby nad tou chorobou, nad tými škodlivými vírusmi, zvíťazil. Má päť stupňov na to, aby ich zničil.

V porovnaní s rozsahom vonkajších teplôt, v ktorých dokáže človek prežiť, približne od mínus 50 do plus 50 stupňov, sa to zdá málo.

Taký nepatrný, taký malý teplotný rozsah, len päťstupňový, má náš organizmus na to, aby sa zachránil, aby zachránil  človeka pred dôsledkami infekčnej choroby.

Ak mu, však, tento malý teplotný rozsah na zneškodnenie vírusov nebude stačiť, potom, bohužiaľ, svoj boj navždy prehráva.

A našej planéte na zničenie tých, ktorí ju zraňujú, na vysporiadanie sa s pre ňu škodlivými vírusmi nazývanými aj „človek“, tiež stačí len tých päť stupňov.

Naša Zem v boji s nami tiež využíva len taký malý teplotný interval, len päťstupňový rozsah, len zvýšenie teploty o päť stupňov.

Z hľadiska lokálnych zmien teploty na Zemi je to len taká malá, malinká teplotná zmena, ale z hľadiska globálnej zmeny teploty znamená táto zmena, tento globálny nárast o päť stupňov, hrozivý rozsah následkov pre život na našej planéte, rozsah s katastrofálnym dopadom na všetko živé.

Zatiaľ, od začiatku priemyselnej revolúcie v druhej polovici 18. storočia, zvýšila Zem teplotu svojho ovzdušia približne o 1,1 stupňa.

Kým pri samom počiatku toho otepľovania sa nárast priemernej teploty o jednu desatinu stupňa neprejavoval nejakými výraznými prírodnými prejavmi, tak teraz pri tom zvýšení o 1,1 stupňa nad tou teplotou, ktorá bola na začiatku priemyselnej revolúcie,  už každá ďalšia desatina stupňa, ktorá pribudne, o ktorú sa  naša planéta oteplí, o ktorú sa oteplí tak jej ovzdušie, ako následne aj oceány pohlcujúce teplo z ovzdušia, spôsobuje čoraz hrozivejší nárast intenzity a frekvencie rôznych prírodných pohrôm: hurikánov, tornád, prudkých búrok s povodňami, dlhotrvajúcich intenzívnych dažďov s rozsiahlymi záplavami, vĺn horúčav a sucha spojených s neúrodou spôsobujúcou hlad, topenia ľadovcov s následným dvíhaním hladiny oceánov a morí a zaplavovaním rozsiahlych obývaných a neobývaných území, obrovských lesných požiarov a i.

V dôsledku toho nedochádza len k veľkým materiálnym škodám, ale dochádza aj k čoraz väčším stratám na životoch.

Ak už teraz, pri oteplení „ešte len“ o 1,1 stupňa oproti teplote na začiatku priemyselnej revolúcie, dochádza k takýmto obrovským materiálnym a ľudským stratám každou ďaľšou zmenou tejto teploty len o jednu desatinu stupňa, teda každou ďaľšou pribudnutou desatinou stupňa, tak aké obrovské  materiálne a ľudské straty budú sprevádzať každú jednodesatinovú zmenu teploty vtedy, ak to celkové oteplenie nebude súčasných 1,1 stupňa na dlhodobým normálom, ale bude 1,5 či 2 stupne nad dlhodobým normálom?

A aké budú tie straty, tie škody, pri oteplení 2,5 či dokonca 3 stupne nad teplotu, ktorá bola na počiatku priemyselnej revolúcie?

Presne to nevieme, ale vieme, že  budú obrovské.

Vyriešenie problému otepľovania, čiže jeho spomalenie či dokonca zastavenie, je teda pre ľudstvo životne dôležité.

Každou zmenou teploty o ďaľšiu desatinu stupňa bude dochádzať k čoraz väčším a väčším stratám.

Nielen materiálnym, ale, bohužiaľ, aj ľudským.

Ak teraz, pri oteplení 1,1 stupňa nad dlhodobým normálom, sú už také obrovské materiálne, a tiež aj ľudské straty, tak pri oteplení o päť stupňov bude ľudstvo  už výrazne zdecimované, bude na počiatku veľkého vymierania.

Vlny extrémnych horúčav zabíjajúcich ľudí, a spôsobujúcich tak suchá s následnou neúrodou a sprevádzajúcim hladom, ako aj nedostatok vody vedúci k vyľudňovaniu obrovských území a migrácii celých národov,  intenzívne dlhotrvajúce dažde  s ničiacimi záplavami, obrovské požiare ničiace to málo vegetácie, ktoré ešte zostalo, ozbrojené konflikty o potraviny, o vodu a …  a neľútostný a krutý boj o územia, kde sa dá ešte aspoň trochu prijateľne žiť.

Každý ďalší nárast teploty ovzdušia o ďaľšiu desatinu stupňa bude sprevádzaný nie vzrastom škôd o rovnakú hodnotu, ale každá tá ďaľšia pribudnutá desatina stupňa bude znamenať exponenciálny nárast škod.

Každá tá ďalšia desatina stupňa, o ktorú sa teplota ovzdušia zväčší, znamená čoraz väčšie a väčšie ľudské straty.

O materiálnych už ani nehovoriac.

Zem nám pri našom zrode, pri zrode ľudstva, ponúkla niečo, čo nám umožnilo brániť sa pred infekčnými chorobami, pred vírusmi.

Ponúkla nám „technológiu piatich stupňov“, podarovala nám päť stupňov na to, aby sme tie škodlivé vírusy, ktoré nás napadnú, tak aby sme ich zničili.

To, čo nám kedysi dávno naša planéta podarovala, ako ochranu proti vírusmi, ktoré sú pre nás nebezpečné, tak to isté je teraz naša planéta donútená použiť ako ochranu proti nám, proti nášmu chamtivému útoku voči nej, proti škodlivým vírusom v ľudskej podobe, ktorí v túžbe po všetkom a za každú cenu neváhajú zničiť aj to, čo vždy bolo a stále ešte je spoľahlivou zárukou ich ďaľšej existencie.

Človek počas existencie svojho rodu využíval päť stupňov na to, aby sa obránil pred nebezpečnými vírusmi, a naša planéta ich  využije na to, aby sa obránila pred nami.

To zvýšenie teploty o päť stupňov znamená začiatok nášho veľkého vymierania. Vymierania ľudského rodu. Vymierania nás, ľudí.

Naša planéta nám čoraz viac karmicky pripomína, že tak, ako sa my budeme správať voči nej, voči svojej hostiteľke, tak sa bude správať ona voči nám, voči tým, voči ktorým bola niekedy nekonečne ústretová a ponúkla im to najlepšie, čo len mohla, tie najlepšie podmienky na život.

Ak ju budeme naďalej ničiť, ak sa budeme správať ako sebci, ktorí si neuvedomujú a nevidia, čo svojím konaním spôsobujú, ktorí nevidia že ničia podstatu života na našej planéte, podstatu toho, čo im umožňuje žiť, začne sa brániť čoraz intenzívnejšie, bude sa snažiť zabrániť tomu jej ničeniu, zabrániť spôsobom, ktorý bude znamenať trpký koniec tých, ktorí sú príčinou jej devastácie, ktorí túto devastáciu vedome spôsobujú.

Bude nás ničiť pomalým, ale neprestávajúcim rastom teploty ovzdušia, morí a oceánov, rastom, ktorý vyvolá celý rad prírodných pohrôm, čoraz silnejších, čoraz častejších a s čoraz tragickejšími dôsledkami pre nás všetkých.

A čím viac ju budeme ničiť, čím viac budeme ničiť toho, ktorý robil všetko pre to, aby nám tu bolo čo najlepšie, ktorý nám dovolil rásť, rozvíjať sa a napredovať, ktorý nám dovolil tu žiť, čím viac budeme egoisticky zneužívať to, čo nám bolo ponúknuté zadarmo, čím viac budeme šklbať pre seba na uspokojenie našich nekonečných nárokov na komfort, na ukojenie našich nedozerných túžob mať oveľa, oveľa viac než je nám potreba, čím viac budeme pažravejší, nenásytnejší a chamtivejší, a čím viac budeme teda zneužívať našu planétu na uspokojenie našich žiadostivých túžob po všetkom a za každú cenu, tým viac sa bude naša planéta proti tomu brániť, tým viac sa bude ten jej boj, tá jej zúfalá obrana proti nášmu agresívnemu útoku na samotnú podstatu života, stupňovať.

Bude bojovať proti tým, proti ktorým nikdy nechcela bojovať, proti tým, ktorí zneužili jej pohostinnosť, ktorí si chcú privlastniť aj to, čo je určené pre  mnohé daľšie generácie.

Ona neútočí na nás, ona sa len bráni nášmu zákernému útoku voči nej.

Má na to plné právo. Tak, ako každý napadnutý.

Pretože sme to my, kto útočí, my, ľudia, my ničíme, my sme tí, ktorí chcú len donekonečna hrabať pre seba, veď my ničíme jej telo, ničíme jej jednotlivé časti, jej faunu, flóru, ovzdušie, moria a oceány … ničíme ju postupne celú.

Sme ako taká zhubná rakovina, ako také zhubné nebezpečné rakovinové bunky, ako bunky, ktoré boli kedysi zdravé, ale tou chamtivosťou a nenásytnosťou zmutovali do smrteľne nebezpečnej formy pre našu planétu, a ona sa proti tomu bráni, bráni sa tak isto, ako sa počas svojej histórie už niekoľkokrát úspešne bránila. Zvyšovaním teploty.

Nemá inú možnosť, ak chce zachrániť to najcennejšie nielen pre ňu, ale aj pre nás.

Podstatu všetkého života.

Naša rodná planéta, naša Zem, tu nie je pre obrovské zisky niektorých z nás, naša planéta je tu pre dobro nás všetkých. Je k nám blahosklonná, ale nedovolí, aby sme ju zneužívali.

A ak sme to nezaznamenali, ak sme to nepochopili, tak nám to dáva primerane najavo.

Aj takým spôsobom, ktorý sa nám možno nepáči, ktorý sa nám zdá možno príliš drastický, ale ktorý je jediným účinným prostriedkom na našu chamtivosť a nenásytnosť, na našu bezhraničnú túžbu po všetkom nehľadiac na následky.

Ona tu nie je preto aby splnila naše žiadostivé túžby po kozmických ziskoch, je tu preto, aby nám umožnila rozvinúť sa a expandovať do okolitého priestoru, do bližšie či viac vzdialeného vesmíru.

Tak ako je kolíska východiskovým bodom pre malého človiečika, ako je jeho základňou až do doby kým sa nenaučí chodiť, kým sa nenaučí samostatne bez pomoci druhých kráčať, tak aj naša planéta, naša Zem, je východiskovým a štartujúcim miestom pre nás, pre ľudstvo.

Miestom, ktoré má svoj účel.

Má nás, nás, ľudí, vychovať a umožniť človeku odraziť sa na ďalekú nekonečnú cestu do vesmírnych diaľav, na nekonečné putovanie bezhraničným vesmírom.

Naša rodná planéta je miestom, ktoré má svoj účel.

Má nám umožniť rozvinúť sa do takej podoby, aby sme ju už nepotrebovali, aby sme začali spoznávať a využívať to, čo je okolo nej. Aby sme ju už nepotrebovali, tak ako v určitom momente prestáva potrebovať kolísku aj ten malý človiečik, ktorý sa naučí chodiť.

Naša rodná planéta je len východiskovým bodom, bodom odrazu do sveta okolo nás, do okolitého vesmíru.

Má nám pomôcť odpútať sa od nej a dostať sa ďalej, dostať sa tam, odkiaľ je vidieť ešte ďalej, a ešte ďalej, do nekonečných diaľav obklopujúceho priestoru.

Nesmieme si ju však zničiť skôr, než sa z nej dostaneme, než z nej dokážeme vyjsť a urobiť prvé kroky.

Sme, ľudstvo, ešte len na samom začiatku svojho vývoja.

Ešte len začíname spoznávať najbližšie okolie obklopujúce tú kolísku, obklopujúce našu rodnú planétu, ešte sme len na samom začiatku vnímania záhad a tajomstviev obklopujúceho priestoru.

Tak si ju nezničme svojou chamtivosťou a nenásytnosťou skôr, než sa z nej odrazíme, skôr, než sa z nej dostaneme a urobíme prvé kroky do nekonečných diaľav úžasne nádherného a tajuplného vesmíru.

[1] Mark Lynas: Šesť stupňov. Posledné varovanie, vyd.  Premedia, Bratislava 2020, ISBN 978-80-8159-866-1

Nasledujúci príspevok: „E2- Ako je to v skutočnosti s tým otepľovaním“